Príjemné teplo sa mu rozlievalo po celom tele, vychutnával každučký okamih toho nádherného počasia. Všetok smútok, ktorý ho dovtedy ničil z neho odpadol a konečne si uvedomil, že je prečo žiť. Údolím sa pomaly valila nádherná biela hmla, zo stromov kvapkala voda po nedávnom daždi, čo zmyl všetku tu špinu a prach. Cítil sa ako v raji. Nemohol sa vynadívať na všetku tú krásu, na sviežu zelenú trávu, žblnkotajúci potôčik, proste na všetko, čo ho obklopovalo.
 Vykračoval si po starej vychodenej ceste, pod nohami mu vŕzgali staré ošúchané kamienky, ktoré pamätali mnohých pútnikov. Kráčal pomaly, veď nebolo sa kam náhliť, slnko bolo ešte vysoko a do Danimoru zostávalo iba dvadsať míľ cesty, ak sa mu pošťastí, nejaký furman ho zvezie až do mesta. Myšlienkami stále blúdil niekde nad oblakmi a vychutnával krásu prírody.
 Všetká tá harmónia, bolo to veľmi príjemné.
 Strhol sa. Niečo sa stalo. Nevedel presne čo. Zastal a zmätene sa obzeral. Vytiahol svoj krátky meč a nervózne sa obzeral. Ten pocit bol veľmi nepríjemný, pripadal si akoby ho z nádherného sna zobudili do hnusnej a špinavej reality. Nič sa však nedialo. Ešte raz sa poobzeral, pomaly schoval meč a neisto sa vydal na cestu. Každú chvíľu sa obzeral, ale nič sa nedialo. Začal si nahovárať, že sa mu to len zdalo. Opäť sa mu začal vracať ten nádherný pocit mieru a pokoja.
 A znovu. Ten pocit. Niečo nie je v poriadku. Teraz bol silnejší, ale neurčitejší. Prudko vytasil meč. Tep srdca sa mu neuveriteľne zrýchlil. „Je tu niekto !“ Znelo to skôr ako hrozba, než ako otázka. Na jeho krik mu odpovedala iba sojka, ktorá sedela na neďalekom strome. Dýchal čoraz rýchlejšie. Mal obrovský strach, ale nevedel pred čím.
 Vtedy dostal silný impulz z podvedomia. Bolo to napravo. Otočil sa, ale obraz sa stratil. Sústredil sa a..
 Konečne to zbadal, nebol to reálny obraz. Iba čosi ako odraz na sietnici oka. Veľmi zle sa to dalo rozoznať. Malé červené záblesky asi dve míle pred ním.
 Vedel, že ich už niekde videl, ale nemohol si spomenúť, čo to bolo. Matne tušil, že to bolo niečo veľmi zlé, ale nedokázal si vybaviť, čo presne. Záblesky začali naberať na intenzite. Mozog mu pracoval na plný výkon. Nie a nie si vybaviť, o čo sa vlastne jedná. K zábleskom sa pripojil aj veľmi čudný a silný hlboký zvuk.
 Dych sa mu zastavil. Myšlienky sa valili jedna za druhou ako prílivové vlny. Nebol schopný ani pohybu. S pootvorenými ústami hľadel na ten jav. Snažil sa kričať, ale hlas mu uviazol niekde v krku. Chcel sa otočiť a bežať, ale nohy odmietali spolupracovať s telom.
 Záblesky križovali oblohu a zvuk naberal na inteznite. Až..
 Strašná rana. Ohromný záblesk svetla ho takmer oslepil. Spojitosť reality povolila a praskla. Oslňujúci výbuch sa zmenil v temnú čerň. Videl ju. Bližila sa neuveritelne rýchlo. Realita praskala a zvýjala sa v snahe zapchať dieru, ktorá v nej vznikla.
 Čierna vlna. Kadiaľ prešla, zostávala len púšť, čierna púšť. Čas sa neuveritelne spomalil. Uvedomoval si, že ak nič nespraví, bude to jeho koniec...
 „Vššhuummm“, vlna sa prehnala miestom, kde stál a zanechala za sebou holú červenošedú zem.