Nič neexistovalo, priestor bol naplnený prázdnotou, ktorú len zvýrazňovala neprítomnosť všetkých farieb. Uvodomil si seba. Uvedomil si aj tenkú modrastú čiaru. ktorá sa strácala niekde v nedohľadne. Skúsil sa pohnúť. Nemohol. Nemalo sa čo pohnúť. Ostala len jeho myseľ stratená niekde v prázdnote. Pozoroval tú tenkú čiaru. Jemne pulzovala.
 Zmocnil sa ho záchvat paniky. „Čo teraz, čo sa stane ?“
 Nestalo sa vôbec, ale vôbec nič, len linka trochu zoslabla a to ho videsilo ešte väčšmi. Bola to jediná vec v tej temnote, ktorá mu dodávala akúsi istotu, že jeho ja skutočne existuje. Predstavil si, že sa pohybuje smerom k začiatku čiary. Fungovalo to. Pulzovala čoraz mocnejšie a začal pociťovať akési vybrácie. Sústredil sa. Jemná čiara sa začala meniť v tok pulzujúceho svetla.
 Pocítil túžbu nadýchnuť sa. Nemohol. Bodavá bolesť sa mu rozprúdila celou mysľou. Skúsil to znova. Modrá čiara explodovala, všetko sa začalo točiť. Cítil ako je ťahaný niekam, ale sám nevedel určiť kam. Ťahalo ho to čoraz rýchlejšie. Ďalšia expózia svetla. Konečne.
 Nadýchol sa. Temnota sa zmenila v šero. začal existovať skutočný priestor a čas. Uvedomil si svoje telo a vzápätí si uvedomil všetku bolesť. Bol to veľmi silný príval, ale vydržal ho. Dýchal veľmi rýchlo, cítil pulz na spánkoch. Otvoril oči, nebol však pripravený na svetlo a tak ich radšej opäť zatvoril.
 Odniekiaľ zprava sa ozval príjemný ženský hlas: „Už sa preberá.“ Následoval dupot nôh blížiacich sa k nemu. Opatrne pootvoril oči. Skláňali sa nad ním tri postavy, starší muž, staršia žena jedna mladá žena.
 „Ako sa cítite ?“, spýtala sa tá staršia.
 Napriek veľkej snahe odpovedať sa mu podarilo vydať zo seba iba pár neartikulovaných zvukov: „Hgmf..“
 „Nenamáhajte sa, utrpeli ste veľké zranenia, je zázrak, že vôbec žijete. Napite sa, toto vám pomôže rýchlejšie sa vyliečiť.“, podala mu hrnček naplnený až po okraj omamujúco voňajucou tekutinou. Pil pomaly a s každým dúškom strácal kontrolu nad svojím telom.
 „Pospite si, ste ešte príliš slabý...“, to boli posledné slová, ktoré zachytil, než ho do svojich osídiel chytil sen.

 Alatorn sedel pri stole a popíjal už takmer studený čaj z oktinónu. Bol to skutočne silný koncentrát, ale radšej ho vypil ako by mal túto vzácnu tekutinu vyliať. Oktinón sa veľmi zle zháňal a jeho účinky na magické schopnosti boli priam úžasné. Na dne už zostalo len pár kvapiek, zaklonil hlavu a nechal si ich ztiecť do úst. Mágia mu vybrovala celým telom, cítil určitú extázu a radosť z toho, že vôbec existuje. Uprene sa zahľadel na dno hrnčeka, nebolo tam už nič, čo by sa dalo vypiť. Pomaly ho odtiahol od úst a chcel ho položiť na stôl. Hrnček bol na už pol ceste k stolu, tu sa Alatornova tvár skrútila do bolestného uškľabku, hrnček mu vypadol z rúk a roztrieštil sa o hranu stola.
 Telo mu prešla strašná bolesť. Nebola jeho. Mal silný pocit strachu pred smrťou a bezmocnosť. Nebol to však jeho pocit. Cítil ako ho pohltila temnota.
 Vydýchol. Uvedomil si, čo sa stalo. Chvíľu mu trvalo, než začal uvažovať, pretože ten šok bol skutočne silný. Pomaly usporadúval myšlienky. Niekto spôsobil silný otras v magickom poli, vlastne niekoho myšlienky. Museli byť skutočne silné, také čosi dokáže iba usmernená surová mágia. Preberal ich jednu po druhej. Tu si uvedomil, že v jednej z myšlienok bol obraz. Obraz, ktorého sa každý mág bál viac než smrti.
 Bol to síce len zlomok, ale bolo mu jasné, že Oni sa vrátili.
Slnečný deň sa mu zrazu premenil v nočnú moru. Na čelo mu vystúpil studený pot, ruky sa mu začali triasť. Snažil sa zvládnuť svoje pocity, ale nešlo to tak ľahko akoby si želal. Odokryl kryštáľovú guľu a zahľadel sa do nej. Dúfal, že To neuvidí.
„Niééé !“, zúfalý vykrik preťal ticho plížice sa po izbe.