„Ja som....“, za nič na svete ho nemohlo napadnúť, aké je jeho meno.
 „Nemusíte sa predstavovať ak nechcete.“, prerušila trápne ticho Gerta.
 „Nie. Ja si nemôžem spomenúť na svoje meno.“, stále nemohol pochypiť, ako je to možné.
 „Aha, tak.“, zamyslela sa, „A čo by ste povedali na Nalmario. V Starom jazyku to znamená nájdený alebo novú nádej.“
 „Hmm, celkom pekné meno. Súhlasím.“, zívol, oči mu začali klipkať. „Tuším som unavený, ale ...“ a skôr než stihol dokončiť svoju myšlienku, zmohla ho únava a o pár chvíľ už spokojne oddychoval.
 Gerta si niečo zašomrala popod nos a vrátila sa späť do svojho kresla. Vychutnávala príjemnú pohodu, navodenú ohníkom v krbe.

 Slnko sa práve chystalo zapadnúť a obzor začal meniť svoju farbu na nádherných odtieňov žltej, oranžovej a napokon červenej farby. Po stráňach sa preháňal jemný vetrík a strapatil trávu. Všade vládlo ticho, len z doliny doliehalo bľačanie oviec a buchot v kováčskej dielni.
 Tymone sedala na kopci, čierne vlasy mala zopnuté zlatou sponou v tvare hada. Na sebe mala tmavozelenú róbu pretkanú bielymi nitkami, vytvárajúcimi zvláštne kresby. Z váčku na opasku vytiahla balíček zabalený v čiernej látke. Opatrne ho položila na zem, jemne ho rozbalila, jeho obsah vzala do rúk a chvíľu ho nehybne držala, položila ho späť. Boli to karty.
 Sedela nehybne, akoby mysľou blúdila niekde v diaľke, potom vzala karty do rúk a začala ich miešať. Keď sa jej zdalo, že sú už dostatočne zamiešané, položila ich na látku, v ktorej boli zabalené a začala vykladať.
 Vytiahla prvú kartu a položila ju vedľa balíčka. Bolo na nej rázcestie. „Veľké rozhodnutie, hmm“, dotkla sa jej. Obraz sa zmenil, po jednej ceste drkotal vozík. Kúsok pred rázcestím sa mu zlomilo koleso, vozík zastal a z kozlíku zliezol nahnevaný pohonič. Prezrel si voz a rozzúrene doň kopol. Zahľadel sa niekam mimo obraz karty, o chvíľu z na druhej ceste objavil voz ťahaný štrymi koňmi. Pohonič začal naň mávať, ale voz nezastavil, prefrčal preč z karty a pohonič sa dal do opravovania svojho vozíka. O chvíľu po ceste, ktorou sa hnal druhý voz kráčal Smrť. Pohonič ho nezbadal, ale Smrť mu nevenoval pozornosť a kráčal ďalej po ceste, kadiaľ uháňal druhý voz. Obraz sa náhle rozmazal a na karte zostala len križovatka.
 Tymone chvíľu rozmýšľala a vytiahla druhú kartu. Boli tam dve polia, jedno bolo biedne, rástli tam len chatrné rastlinky, uprostred stál starý strašiak vo vyblednutom klobúku. Druhé pole sa zelenalo a všetko na ňom kvitlo. Dotkla sa karty. Obraz sa dal do pohybu. Začal fúkať vietor, strašiak sa začal kolísať, do obrazu priletel kŕdel vrán. Najskôr krúžili vo vzduchu a potom zosadli na zem. Tie, čo prístáli na poli zo strašiakom o chvíľu doleteli, lebo ich strašiak vyľakal. Na druhom poli ich ale nikto nerušil a tak sa behom chvíle pole premenilo na zičený fliačik zeme. Obraz sa rozmazal a vrátil sa do pôvodného stavu.
 Zasunula kartu do balíčku a chvíľu nehybne sedela. Nič z toho, čo videla jej nedávalo príliš veľký zmysel. Karty totiž mohli ukazovať budúcnosť, prítomnosť alebo minulosť a ich obrazy boli príliš nejednoznačné.
 Vytiahla teda tretiu kartu. Bol na nej muž držiaci veľký priehľadný kryštál. Opäť sa dotkla karty. Muž urobil krok, obraz sa vrátil späť a karta ju začala páliť. Prudko mykla s rukou a obraz ma karte zčernal. To bolo zlé, skutočne zlé, znamenie Temného. Už si bola istá, že karty veštili budúcnosť. Budúcnosť, ktorá končila krutou smrťou.
 Previedla brzdiace kúzlo, aby karty stratili svoju moc a prestestali veštiť. Rozpálená karta sa zmenila na obyčajnú a studenú. Opatrne všetky zabalila a vložila do váčku.
 Slnko už zapadlo a nad krajinou sa začalo rozprestierať šero. Vstala a rýchlymi krokmi sa vracala späť do dediny.
 Cesta ubiehala veľmi rýchlo a z tmy sa vynorili prvé svetlá v oknách domov. Kráčala veľmi rýchlo a nevenovala pozornosť okoliu. Karty jej nedali pokoj, stále rozmýšľala v akej súvislosti sa jej zjavili tie obrazy. Splietala jednu myšlienku za druhou a vyzeralo to, že všetko začína dávať význam.
 „Tsss. Tymone !“, hlas ju vyrušil zo zamyslenia, obzrela sa, ale nevedela určiť, odkiaľ hlas prichádza. Z tieňa neďalekej polorozpadlej budovy vystúpil muž zahalený v šedom plášti jej priateľ Drax.
 „Nemyslíš, že je nebezpečné chodiť za mnou do dediny ? Dedinčania sú hlúpy a zlinčovali by ťa už len pre to, ako vyzeráš !“
 „Do toho, ako vyzerám, nikoho nič nie je !“, bolo cítiť, že Tymonine slová sa ho dotkli.
 „Prepáč, ale vieš, že je to nebezpečné.“
 „To teraz nie je dôležité ! Dobre počúvaj a neprerušuj ma ! Tvoj otec, ešte predtým, než zomrel mi dal toto.“, z pod plášťa vytiahol malú truhličku a podal jej ju. „Vravel, že ti ju mám dať, keď sa naplní čas.“
 Prezerala si truhličku. “Čo je v nej ?“
 „To zistíš sama, máš však na to dávať pozor ako na vlastný život. Ak ju otvoríš...“
 V tme zadrnčala tetiva kuše a vzduchom zasvišťal šíp. Drax strnul, z hrude mu trčal šíp. Jeho pohľad sa náhle zmenil, bol to pohľad, človeka, ktorý sa díva už z iného sveta. „Utekaj Tymone ! Utekaj.“, hlas sa mu vytratil a s ním sa z neho vytratil aj jeho život. Na zemi zostalo ležať len mŕtve telo, z ktorého sa šírila kalužka krvi.
 „Niééé !!!“, celé je vnútro kričalo zdesením. Vtedy začalo pracovať jej podvedomé ja na plný výkon. Záblesk myšlienky: „Smrť !“ Pud sebazáchovy ju prinútil, aby sa otočila a bežala preč. Než stihla prebehnúť desať siah, tetiva zadrnčala znova. Tentokrát však šíp minul svoj cieľ, preletel jej okolo hlavy a skončil niekde v temnote noci. Bežala zo všetkých síl, bežala o Život, o svoj vlastný ! Bolesť, spôsobenú črepom skla, na ktorý stupila, už ani nevnímala. Bežala. Niekto ju prenasledoval, počula jeho dupot jeho ťažkých topánok, odhodil kušu. Dupot bol čoraz bližšie, jej svaly vydávali maximum, ale nestačilo to. Ten Niekto bol čoraz bližšie. Pred ňou sa objavila dvadsať siah široká rieka. Most a druhý breh bol príliš ďaleko. Skočila. Voda bola veľmi studená, okamžite jej z nej vysala všetko jej telesné teplo. Prenasledovateľ sa na brehu zastavil, počula ako začal nadávať, ale jeho slová čoskoro zanikli v šume rieky. Prúd ju unášal ďalej. Snažila sa plávať, ale mokré šaty ju ťahali ku dnu. Niečo do ju zo zadu udrelo, takmer jej to vyrazilo dych. Bol to kmeň stromu, z posledných síl sa snažila naň vyliezť. Mokré šaty jej bránil v pohybe, ale napriek tomu sa jej to po chvili podarilo. Nebol to však len jeden kmeň, ale tri. Pravdepodobne sa uvolnili pltníkom z plte, ale nad tým už neuvažovala, pretože nočný vzduch bol chladný a premočený odev ju príliš nezahrial.
 Plávila sa asi desať minút dolu rozzúreným prúdom, burácanie vody náhle utíchlo a ocitla sa na pokojnej hladine. Rukou sa snažila veslovať. Pomaly sa približovala k temnému brehu, na ktorom stromy vytvárali hrôzostrašné tiene. Mesiac kažú chvíľu zašiel za mraky a hoci bol v splne, veľa svetla neposkytoval. Po dvoch minutách namáhavého veslovania „plť“, lepšie povedané tri veľké brvná narazili na plytčinu. Zoskočila do vody a nohy sa jej zaborili do riečneho bahna. Niečo sa jej obtrelo o nohy, striasla sa odporom. Nechcela vedieť, čo to bolo, už samotná predstavivosť jej naháňala dosť strachu. Čvachtavými krokmi sa dostala na breh. Vyzerala ako rusalka: zelené riasy okolo krku, šaty z ktorých odkvapkávala voda.
Bola jej zima, bola unavená a naviac sa ju nejaký šialenec pokúsil zabiť. Čo by dala za príjemný vyhriaty domček. Skúsila rozmýšľať nad východiskom z tejto katastrofálnej situácie. Je jasné, že domov sa už vrátiť nemôže a na druhú stranu, nemá ani kam ísť. Niť myšlienok sa len veľmi ťažko zplietala. Potom ju napadlo, že by jej mohol pomôcť druid tohto lesa. Druidi obvikle pomáhali ľuďom v tiesni. Skrsla v nej iskrička nádeje, snáď nie je všetko až táké zlé. Urobila privolávacie kúzlo, dala doň všetku magickú silu, ktorú v sebe ešte našla. Odliv mágie bol taký silný, že jej odčerpal aj jej životnú energiu a v bezvedomí klesla na zem.
A v kŕčovito zovretej ruke ešte stále držala truhličku.