ROČNÍK I
 

Dudáš, Andrej: Filozofia pravdy

In: Kultúra I/3, 132-133

Duša je živá bytosť, ktorú riadi a udržiava rozum, spojený so slobodnou vôľou. Chod duše zabezpečuje pravda. Pravdu chápe autor ako výraz nekonečnej múdrosti Stvoriteľa. V prvom zmysle slova jestvuje pravda len v rozume. Úloha filozofie spočíva vo vniknutí do hlbín pravdy a v čerpaní vlastných úsudkov z duše. Povolanie filozofie je nemenné a musí záležať vždy vo filozofii pravdy. Odklon od pravdy vyúsťuje do nepravdy - absolútnej neplatnosti.

Faith, Štefan: Kultúra

In: Kultúra I/4, 173-177

Autor rozlišuje rôzne typy kultúr: starovekú, stredovekú, novovekú, z hľadiska teritórie západnú a východnú. Ďalej delí kultúru na antickú a modernú, národnú a internacionálnu. Kultúra je ovocie, výplod ľudskej práce a závisí na slobodnej vôli človeka. Niet človeka bez kultúry, ani národa bez vlastnej kultúry. Národ bez kultúry nemá z čoho žiť a prichádza o svoju samobytnosť. Samotný pojem národa súvisí so spojením "kultúrny národ". Hlavným momentom je jednota kultúry a spoločného osudu. Nie jazyk, ale kultúra robí národ národom. Úlohou človeka v histórii je založenie ríše kultúry, t.j. povznesenie sa k svetu ideí.

Frič, M.: Socializmus a občianstvo

In: Kultúra I/6, 275-279

Otázka zmyslu ľudského šťastia: spočíva ono v osobitnom uspokojovaní duševných a v osobitnom uspokojovaní telesných túžob, alebo v harmonickom uspokojovaní oboch? Z formulovania práva človeka na šťastie a na prácu pramenili rovnostárske utópie (Platón, židovský a ranokresťanský komunizmus, utopisti a ruskí boľševici). Prispôsobovanie sa sociálnej demokracie realite kapitalizmu (kompromis) a odmietanie nekompromisného Marxovho komunizmu. Frič uvádza, že sa nikdy nepodarí preklenúť priepasť medzi tzv. pudom dobyvačnosti a právom na prácu. Pospolité blaho nemožno vybudovať na násilí.

Sojak, R.: Náboženstvo a veda

In: Kultúra I/7-8, 282-284

Vedecký pokrok vytvoril u mnohých ľudí dojem, že prírodoveda bude napredovať nekonečne a vyrieši všetky záhady. Časť vedcov odmieta spájať vedu s filozofiou a s náboženstvom. Iní tvrdia, že filozofia je najvyššia veda a nie je podstatne oddelená od špeciálnych vied. Odborné vedy sú podľa nich stupňami, vedúcimi k univerzálnym poznatkom. Vniknutie do hlbín prírody núti týchto vedcov presvedčiť sa o obmedzenosti vedy a spoznať mystickosť nekonečna. Prekračujú hranice materiálnych realít a túžia spoznať Boha. K Nemu možno dospieť aj číro vedeckou cestou, ak zanechajúc pôdu vedomostí o materiálnom svete, vstúpime do ríše citov a viery - ocitáme sa na prahu náboženstva. Pravdivá vedecká osveta privedie svet k najrýdzejšiemu náboženstvu.

Faith, Štefan: Moderné modly

In: Kultúra I/9, 395-399

Nielen pohan, ale aj moderný človek má svoje modly, keď nechce prijať primát kresťanského náboženstva. Hlavnou modlou je človek sám - nie ponížený, ale pyšný. Po zrútení babylonskej veže vznikli nové modly: človek má túžbu klaňať sa modlám kultúry, humanity, nacionalizmu. Kultúra bez náboženstva je falošnou kultúrou. Druhou kultúrnou modlou je kult humanity. Kult nacionality v niektorých prípadoch prerastá do mesianizmu (Solovjev, Chomjakov). Kollár hlásal kultúrny slaviansky mesianizmus, ktorý Masaryk odmietol. Kultúra, humanizmus a nacionalizmus nemajú absolútnu hodnotu a bez náboženstva sú to obyčajné modly.

Osváth, J.: Filozofia sv. Augustína

In: Kultúra I/9, 408-413

Augustín vidí hlavnú chybu v skazenosti pohanskej spoločnosti a v materializme pohanského ducha. Pomer cirkvi a štátu zakladá na princípe: cisárovi, čo je cisárove a Bohu, čo je Božie. V prípade konfliktu medzi svetským a cirkevným zákonom patrí prvenstvo zákonu cirkevnému. Politicky vyspelý národ môže žiť v demokracii a v rozsiahlej samospráve. Nevyspelý národ by mal žiť v monarchii a v aristokratickom štátnom zriadení. Konečným cieľom človeka je dosiahnutie, uchopenie a objatie Boha, ktoré však bude možné až po smrti. Boh nestvoril (nemohol stvoriť) zlo; zlo je len nedostatkom dobra.

ROČNÍK II
 

J. Špirko: Zanikajúca kultúra, víťazná civilizácia

In: Kultúra II/1, 7-9

V Čechách majú viac civilizácie, na Slovensku viac kultúry (výrok anglického učenca). Kultúra je duševnoživotnou formou, ktorá vyrastá z citu rodinnej (osudovej) spolupatričnosti, nemá cieľ, ale zmysel. Niet kultúry bez náboženstva, pretože bezbožnosť vedie k bezkultúrnosti a k materializmu. Ten vytvára pôdu pre vznik účelnej, pohodliu slúžiacej civilizácie. Civilizácia je vec rozumu, nie duše, má slúžiť kultúre. Zaobíde sa aj bez náboženstva, pretože je výsostne ľudská. Materialistická civilizácia vyúsťuje do mamonárstva. Počiatkom odklonu od kresťanskej kultúry je racionalizmus, namiesto životných spoločností (rodina a národ) nastupujú učené spoločnosti a záujmové organizácie. Ducha povznášajúcu kultúru definitívne nahrádza holá materialistická civilizácia, v ktorej sa darí individualizmu a mamonizmu, manifestujúcom sa v kapitalistickom duchu.

Višňovan: Západ a Východ

In: Kultúra II/2, 54-56

Počiatkom problému bola náboženská schizma, mesianisti ho rozšírili o eticko-národnostný, slavjanofilský a filozofický, ruskí marxisti o sociálny rozmer. Protiklad medzi nimi sa snažil odstrániť monizmus, inšpirovaný katolicizmom. Psychologické rozdiely medzi Východom a Západom by mohla preklenúť mystika sv. Františka z Assisi. Solovjov uvádza, že "terajšia roztržka medzi mravnosťou a politikou je veľkým poblúdením a zlom."

V. Illenčík: Genéza pojmu priestoru

In: Kultúra II/3, 136-138

Priestor je nutnou predstavou a priori. Prečo by musela byť podmienka možnosti priestorového vnímania nutne apriórna?

Kantov model zmyslového poznania: zmysly sú otvory do duše, ktorými materiál, dáta zmyslov do nej chaoticky vstupujú. Správny model zmyslového poznania podľa Illenčika spočíva v tom, že zmysly nie sú neurčitými otvormi duše, ale sú to z určitej stavebnej látky (veci o sebe) zložené telesné orgány.

Podmienku možnosti priestorového poznania netreba hľadať v apriórej forme, ale v priestorovej rozloženosti stavebnej látky zmyslov. Obraz prírody na trojrozmernom základe projektovaný je objektívny, nemusí však byť zhodný (kongruentný) so skutočnou prírodou.

M. Očkovský: Ateizmus a prírodné vedy

In: Kultúra II/5, 280-284

Autor eseje dokazuje na príkladoch slávnych vedcov, že znamienko rovnosti medzi vedou a ateizmom nemá opodstatnenie. Vyvracia Darwinnovu teóriu a poukazuje na nemennosť mnohých rastlinných a živočíšnych druhov. Medzi človekom a opicou je nepreklenuteľná priepasť: človek lieta do vesmíru, opica sa nezmôže ani na ustrúhanie jednoduchého kyja. Očkovský dospieva k záveru, že stvorenie človeka je jediným vysvetlením jeho pôvodu. Ak neplatí Darwinova teória, do úvahy prichádza jedine koncepcia stvorenia. Stvoriteľom mohol byť jedine Boh.

ROČNÍK III
 

Fr. Skyčák: Volanie po dobrých ľuďoch

In: Kultúra III/1, 48-51

Byť pravým dobrým človekom je najťažším osobným problémom, v ktorom sa sústreďuje celá životná múdrosť a odvaha s celou filozofickou etikou. Dobrota však môže znamenať aj ústupčivosť a poddajnosť. Najnebezpečnejší "dobrí" ľudia sú tí, ktorí nepoznajú ľudských ani božských zákonov, ale len ideál sveta. Kritériá dobroty:

a) dobrý človek musí byť činný a nesmie sa zľaknúť prekážok a nepohodlia, ak ide o spravodlivú vec

b) byť dobrým znamená zrieknuť sa seba samého v prospech služby všetkému, čo očakáva jeho lásku

c) dobrý človek musí byť (relatívne) múdry a vzdelaný

d) dobrota si zavše vyžaduje tvrdosť a umenie kritického posudzovania všetkého, čo sa človeku ponúka. Kritiku treba vyslovovať taktne, mierne a spravodlivo.

Spesz, Alexander: Filozofia u nás

In: Kultúra III/3, 269-271

Husserl tvrdí, že filozofia v bežnom chápaní nie je vedou, iba bájkou. Spesz označuje jeho postoj za intelektuálny nihilizmus a skepticizmus. Navrhuje, aby každý akademik získal ponajprv filozofické vzdelanie. Základnú filozofickú prípravu potrebuje aj kňazský stav v zmysle "ancilla theologiae". Filozofia by sa nemala prednášať v národných jazykoch, ale v latinčine. Spesz poukazuje na absenciu "Geist des Ganzen" (ducha celku) a nedostatočnú znalosť latinčiny v školách.

Skyčák, Fr.: Porovnanie sv. Augustína so sv. Tomášom

In: Kultúra III/5, 329-334

Prečo kladieme filozofickú a teologickú sústavu sv. Tomáša pred náuku sv. Augustína? Obaja sa snažili o pojmové spracovanie zásad pomeru človeka k Bohu a k svetu. Kým Augustín vypracoval svoj svetonáhľad pod vplyvom (novo)platonizmu, Tomáš vychádza z Aristotela. Rozdiely medzi nimi sú dané historickými podmienkami a prostredím, v ktorom pôsobili. Augustín nepísal v usporiadaných Sumách stredoveku, ale podľa aktuálnych pálčivých naliehavostí dňa. S tým súvisia aj zdanlivé protirečenia v jeho dielach. U Augustína prevažuje originalita, u Tomáša zasa systematickosť myslenia. Vo filozofickej rovine sa líšia najmä:

1) v spôsobe chápania poznania

2) v chapaní pomeru človeka k svetu

Augustín hľadal kritérium pravdy vo vnútri človeka, Tomáš odvodzoval poznanie každej - i nadzmyslovej - skutočnosti, zo skúsenosti, skrz abstrakciu a analógiu. Myšlienky oboch tvorivo pôsobili nielen na kresťanstvo, ale na celú ľudskú kultúru.

ROČNÍK IV
 

Spesz, A: Špiritizmus a jeho dnešné výhľady

In: Kultúra IV/5, 345-356

Každá doba má svoju módu: Voľakedy ňou bol protestantizmus, dnes je to špiritizmus. Celá náuka je založená na zjavovaní duchov a kontaktoch s nimi. Delenie ľudského tela na viditeľné a astrálne, dôraz na kabalu (mágiu čísiel). Špiritisti sú nábožensky indiferentní a prejavujú sklon k anarchizmu.

Príčiny popularity špiritizmu:

1) vytriezvenie z materializmu 19. storočia

2) nevedomosť a ľahkovernosť ľudí

3) nezáväznosť špiritizmu a absencia zmyslu pre povinnosť

4) domnelá strnulosť, suchopárnosť starých náboženstiev

5) údajný nedostatok idealizmu v cirkvi

6) existencia podivných zjavov

Zjavovanie duší je v cirkvi od nepamäti predmetom sporov: Tomáš Akvinský to pripúšťal. S odstupom desaťročí sa bude špiritizmus hodnotiť ako módny blud, ktorý poplietol hlavy miliónom.

Hlbina, P.G.: O bergsonizme

In: Kultúra IV/9, 669-671

Hodnotenie Bergsona ako jedného z najpopulárnejších súčasných filozofov. Podstatou jeho filozofickej koncepcie je kladenie intuície na prvé miesto medzi poznávacími schopnosťami. Jeho hlavným vzorom bol Descartes. Filozofické poznanie kládol pred umelecké - filozofovať preňho znamenalo prísť do kontaktu s bezprostrednou podstatou vedomia. Bergsonizmus je dynamický monizmus, ktorý sa dialekticky rozkladá na statický dualizmus. Celý filozofický systém je hodnotený ako hmlistý, nejasný, uprednostňujúci básnickú dikciu pred filozofickou. Kľúčové pojmy ako "intuícia" a "élan vital" hodnotí Hlbina ako krásne, ale bezobsažné slová. Nahradiť "élan vital" Bohom znemaná skĺznuť do primitívneho panteizmu.

Skyčák, Fr.: Poznámky k medzinárodnému tomistickému kongresu v Prahe

In: Kultúra IV/11, 785-788

Autor správy charakterizuje tomizmus ako "stálicu" medzi filozofickými smermi, ktorému nemôžu konkurovať žiadne iné "izmy". Kritizuje prehliadanie filozofie na Slovensku. Za najväčšie osobnosti novotomistickej filozofie označil Bocheňského, P. Habáňa a E. Przywaru.

ROČNÍK V
 

Beňuška, P.: Návrat k tomizmu

In: Kultúra V/7-8, 614-619

Od vytvorenia encykliky Aeterni Patris sa tomizmus stal predmetom intenzívneho štúdia. Kritici ho označujú za "suchú skalu" a "strom bez miazgy". Tomistická metafyzika skúma "transfyzické všeobecné skutočnosti, ktoré sú intímnou jednotkou v rozmanitosti prírodných javov". Názor na vonkajšie veci podlieha zmene, ich esse (bytie) sa však nemení. Tomáš očistil Aristotela od nánosov jeho doby a integroval ho po dôkladnej revízii do nového systému. Negovanie tomizmu je podľa Beňušku "pohŕdanie géniom ľudského intelektu". Novotomizmus je liekom proti jednostrannému antropocentrizmu a egoizmu. Problém vzťahu novotomizmu k aktuálnym otázkam dnešnej doby a k iným filozofickým smerom. V otázkach pravdy niet kompromisu - uzatvára autor.

Rouvain, Francis: Modernizmus a moderná filozofia

In: Kultúra V/7-8, 610-614

Skepticko-agnostická filozofia nepripúšťa metafyzické zákony a úplne odmieta myšlienku nadprirodzena. Moderná filozofia je relatívna, začína sa Descartesovou metodickou skepsou. Kategórie a formy sú subjektívnymi prvkami, to isté sa prenáša aj na základné idey ducha: ja, svet, Boh sú ideami relatívnymi, subjektívnymi. Nová filozofia je analytická, absentuje v nej syntéza klasickej filozofie. Náboženstvo je pre modernistov životom, citom a množstvom citov, ktoré nás ženú k vonkajším úkonom. Vieroučné základy sú podľa nich relativne, takže ani v katolicizme nie je nič večné - vládne tam evolúcia. Odmietajú vedecké hodnoty teológie, pretože jej predmet je "transcendentný". Spoločnou črtou všetkých modenistických smerov je absencia Archimedovho pevného bodu. Z toho pramení skepsa a agnosticizmus. Chybné je aj odmietnutie objektívnych prvkov viery a ich nahradenie psychologicko-individuálnymi prvkami. Autor na záver konštatuje, že modernizmus je produktom mylných filozofických a teologických ideí.

Hlbina, P.: René Descartes (Filozofická metóda)

In: Kultúra V/11, 819-822

Descartesova filozofia vznikla v storočí úpadku filozofie. Francúzsky filozof vyvolal revolúciu v myslení, ktorá vyústila do Kantovho individualizmu a subjektivizmu. Východiskom jeho filozofie je pochybovanie - môžem pochybovať o všetkom, len nie o tom, že som to ja, kto pochybuje. Na rozdiel od tomizmu karteziánstvo nevychádzalo z objektu, ale zo subjektu.

Kritériom pravdy pre Descartesa bola objektívna existencia. Dôkaz božej existencie vyvodzuje z existencie idey Boha v nás. Z toho mu vyplynulo, že Boh je nekonečne pravdivý a musí byť zárukou každej poznanej veci. Descartes bol síce scholastickou filozofiou kritizovaný, ale jeho systém obstojí už len preto, lebo ho vytvoril geniálny duch, ktorý chcel vniesť ideový poriadok do chaosu svojej doby.

ROČNÍK VI
 

Francois Rouvain: Hlavné úlohy filozofie

In: Kultúra VI/2, 82-87

Hlavné úlohy filozofie sú určované jej pomerom k nášmu poznaniu. Okrem toho musí filozofia riešiť aj otázky pomeru k rozličným životným hodnotám. Kľúčovým problémom filozofie je otázka poznávania. Vo vzťahu k nemu sa filozofi delia na skeptikov, idealistov a realistov. Vo vzťahu k prírodným vedám má filozofia preskúmať rozličné predpoklady, určiť správne metódy a formulovať rozličné postupy, ktoré vedy používajú. Vedy dávajú filozofii empirický základ, filozofia im zasa poskytuje harmonickú syntézu a metafyzickú hĺbku. Základnou úlohou filozofie je syntéza poznania, vyriešenie noetického problému a s ním spojených ostatných noetických problémov (ontologického a kozmologického). Okrem toho musí riešiť i problém pomeru k Bohu. Tri typy dôkazov božej existencie: ontologické. kozmologické a historické. Pravým skúšobným kameňom filozofie je riešenie etickej otázky, pretože človeka môže priviesť k ušľachtilosti a k mravnej dokonalosti iba pravdivá filozofia. Ďalej musí filozofia riešiť i pomer indivídua a celku, otázku sociálnej spravodlivosti a problematiku práva.

Skyčák, Fr: Prius vivere, dein philosophare? (Úvaha k VIII. medzinárodnému filozofickému
kongresu v Prahe)

In: Kultúra VI/9, 528-531

Kritici tvrdia, že filoozofia je iba intelektuálnou zábavou niekoľkých analytických hláv a pripomína brechanie psov na Mesiac. Veta: "najprv život, až potom filozofia" je síce lákavá, ale klamlivá. Život neznamená iba púhe organické funkcie, ale celú hĺbku a širku ľudských výkonov od získavania každodenného pokrmu cez účasť na riadení štátu až po zápas o zodpovedný svetonáhľad. Filozofia ako skúmanie štruktúry sveta je popri náboženstve najdôležitejším prostriedkom riadenia života. Každý človek nielen, že by mal byť, ale aj je do istej miery filozofom. Niet tzv. spontánneho výkonu človeka, ktorý by neprebiehal pod vplyvom istej filozofie. Odsúdenie tzv. profesorskej, šablónovitej a aprioristickej filozofie nie je dôvodom pre paušálne odmietnutie filozofie ako takej. Filozofia robí človeka skutočným Európanom, pretože svojím všestranným skúmaním všeobecných princípov a vyrovnávaním sa s aktuálnou skúsenosťou zapája človeka do súdobých problémov a oslobodzuje hoi od ubíjajúcej strnulosti malomeštiactva.

ROČNÍK VII
 

Bez filozofických materiálov!

ROČNÍK VIII
 

Hudáč, Ladislav: Pýcha ľudského rozumu

In: Kultúra VIII/6, 252-258

Karteziánska filozofia sa odvracia od scholastiky a smeruje k racionalizmu, subjektivizmu a k individualizmu. Nastáva odklon od Boha a náboženstva. Kantova filozofia je zvláštnym rozvinutím karteziánstva: svet je len našou predstavou, ktorú poznávame pomocou apriórnych foriem myslenia. Kant verí v Boha iba preto, lebo ho k tomu núti tzv. kategorický imperatív. Z Kantovho idealizmu vznikli dva prúdy: idealizmus a extrémny nacionalizmus. Idealizmus upadol do špiritizmu a imanentizmu, Heglova dialektika pripravila Ľudí o Boha a o dušu a spravila z nich civilizované zvieratá. Krajný racionalizmus uznáva za pravdu len to, čo možno jasne poznať a preniknúť zmyslami. Z toho vznikol celý rad -izmov (o.i. materializmus, pozitivizmus, empirizmus). Dnes sa človek - neznaboh snaží podriadiť vyššej autorite, nenachádza ju však v Bohu, ale v diktátorovi - vodcovi. Podľa Hudáča existuje priama vývojová línia od renesancie cez karteziánstvo, liberalizmus a materializmus až ku komunizmu (úplný prepad do hmoty). Európsku civilizáciu môže zachrániť iba návrat k tej forme kresťanstva, ktorú sme pred viac ako tristo rokmi odvrhli.

Faith, Štefan: Estetika a mravnosť

In: Kultúra VIII/9, 378-383

Estetické hodnoty sú z formálneho hľadiska indiferentné, avšak kresťanská etika má právo kriticky hodnotiť umeleckú tvorbu, ktorá obnáša etické posolstvo. Dušou každého umenia je uctiť si pravdu. Dielo môže byť dokonalé iba vtedy, ak je pravdivé. Ak sa umelec previní proti etickým zásadám, prehrešuje sa proti objektívnej pravde. Kresťanská etika nezabíja estetický cit, ale ho zušľachťuje a povznáša. Stelesnením krásy duše v kresťanskom chápaní je gotika a barok. Platí, že čím je skutok eticky dokonalejší, tým je esteticky krajší. Mravne zlý skutok preto nikdy nemôže byť pekný. Estetiky máme dosť - tvrdí Faith - ale potrebujeme viac citu a svedomitosti pre mravnmé krásy.

Krajčík, Augustín: Aristotelovo riešenie ženskej otázky

In: Kultúra VIII/10, 449-453

V gréckych polis mala žena nedôstojné postavenie, čo neuniklo pozornosti Platóna a Aristotela. Platón bol spočiatku za úplnú rovnosť pohlaví, neskôr však svoje pôvodné predstavy korigoval v "Zákonoch". Aristoteles žiadal pre ženy primerané vzdelanie, čo znamená, že má byť odlišné od vzdelania mužov. Žena si má osvojiť všetko, čo bude potrebovať ako pani domácnosti. Umenie, veda a politika by mali zostať výlučnou doménou mužov. Základom štátu i osobného šťastia muža a ženy je preňho manželstvo. Medzi mužom a ženou má vládnuť aristokratický vzťah. Muž nevládne nad ženou ako tyran, ale ako nad slobodnou osobou. Aristoteles je napriek mnohým chybám a omylom jedným z priekopníkov emancipácie žien.

ROČNÍK IX
 

Krajčík, A.: Najlepšia štátna forma podľa Aristotela

In: Kultúra IX/7-8, 172-175

Aristoteles rozoznáva tri základné formy štátneho zriadenia: kráľovstvo, oligarchiu a demokraciu. Najlepší štát je taký,kde je veľká časť občanov "prostredne bohatých", t.j. opiera sa o strednú vrstvu. Za najlepšiu formu zriadenia považoval demokraciu, najmä pre jej slobodu, rovnosť, stálosť a bezpečnosť. Stabilitu demokracie zabezpečuje rovnosť bohatých i chudobných pred zákonom.

Bucko, Vojtech: Descartes, otec modernej filozofie

In: Kultúra IX/9-10, 210-212

Za pevný bod svojej filozofie vyhlásil Descartes poznanie vlastnej existencie. Nerozlíšil však pojem pravdy od pojmu istoty - z toho pramení jeho subjektivizmus. Logická pravda je zhoda poznania so skutočnosťou, istota je niečo subjektívneho, čiže stav poznávajúceho rozumu. Namiesto objektívnej evidencie sa Descartes uspokojil so subjektívnou evidenciou. Podľa neho nepoznávame jednotlivé reálie sveta, ale iba ich idey. Od Descartesa sa odvíjal idealizmus, on sám však nebol idealistom, pretože uznával existenciu hmotného sveta. Dôkazy božej existencie v podaní Descartesa priviedli jeho žiakov k subjektivizmu a k idealizmu. V snahe o obhájenie objektívnej pravdy uvoľnil Descartes priestor modernému skepticizmu. Mierou všetkého filozofovania učinil subjektívny názor, zvrátil objektívnu pravdu a stal sa otcom modernej filozofie.

ROČNÍK XI
 

Barát, Marcel: Kniha o transcendentne v nás (recenzia diela Š.Polakoviča: Il problemo del destino. Roma 1939)

In: Kultúra IX/8, 189-190

Problém nášho určenia sa javí v troch aspektoch: ako problém myšlienky, problém bytia a problém konania. Vo vesmíre sa javí myšlienka pod dvoma aspektmi:

a) tendencia k jednote

b) tendencia k mnohosti a k rozmanitosti

Koexistencia oboch prvkov spôsobuje rytmus diania. Najvyšší problém môže byť len výsledkom spojenia oboch foriem myšlienky. Z konfliktu noetickej a pneumatickej myšlienky sa rodí sloboda. Ďalším problémom je problém bytia, ktorý si dokáže uvedomiť iba človek. Bytie a tým i činy a myšlienka sú od prírody dynamické a smerujú k dianiu. Filozofia začína tam, kde sa začína štúdium vnútornej rovnováhy medzi bytím a kozmickou myšlienkou. Napokon filozofia prichádza k prázdnote prirodzeného a vnukne nám možnosť nadprirodzeného. Filozofia dynamizmu nás núti k tomu, aby sme zaujali postoj pro alebo kontra.

ROČNÍK XII
 

Dr. Ján M.: Pravda o Prvých slovenských dejinách filozofie (recenzia Prvých slovenských dejín filozofie od Osuského)

In: Kultúra XII/8, 118-122

Kritika nedostatkov diela: zlá kategorizácia, vynechávanie niektorých smerov (novopozitivizmus, novoscholastika). Zaraďuje doň osobnosti (Štúr, Osuský, Dérer atď.), ktorí filozofmi ani neboli. Absencia Aristotelovej náuky o štyroch príčinách, o bytí, chybná interpretácia vzniku filozofie. Descartesa vníma Osuský ako obyčajnú veličinu a veľmi povrchne interpretuje Kanta. Celkove je dielo hodnotené ako slabé, nedostatočné a zmätočné.

Šulc, Franjo: Príčiny kultúry

In: Kultúra XII/7-8, 228-234

Autor polemizuje s názorom, že zvyšovanie kultúrnej úrovne jednotlivca i národa je spojené s vzďaľovaním sa od Boha. Rôznorodosť definícií kultúry, ktorých spoločnou črtou je chápanie kultúry ako čohosi drahocenného, čím disponujú iba ľudia a nadobúdajú to podľa rôznych spôsobností a okolností. Kultúra je všeobecné zdokonaľovanie ľudskej prirodzenosti, jednotný stav, ktorého nositeľmi sú národ, štát alebo celé ľudstvo. Príčiny kultúry (podľa Aristotela): tvorivá, materiálna, formálna a finálna. Podľa Šanca tvorivá príčina nedáva žiaden zmysel bez uznávania Stvoriteľa. Boh je tvorivá príčina kultúry v tom zmysle, že ľudia prijali od Neho všetky sily, ktoré ju vytvárajú. Tieto sily Boh nielen dáva, ale ich aj udržiava. Mnohí kresťanskí filozofi tvrdia, že práve Boh je dôvod, prečo stvorená bytosť začína vytvárať nejaké dielo. Ľudia sa môžu chváliť so svojimi výdobytkami v oblasti vied, techniky a umenia, ale nemali by pritom zabúdať, že ich hlavnou príčinou je Boh.

ROČNÍK XIII
 

Skyčák, Fr: Sv. Tomáš na prelome časov

In: Kultúra XIII/1, 2-7

Obnovenie tomizmu bolo reakciou na naturalistickú romantiku a jej vieru v zvládnutie ľudského osudu prirodzenými prostriedkami. Kant v snahe o záchranu metafyziky jej dal ranu z milosti a až encyklika pápeža Leva XIII. Aeterni Patris znamená obnovu filozofie sv. Tomáša. Jadrom Tomášovej sústavy je ponímanie kozmu (svet nie je skaza, zlo - Platón), ale umelecké dielo, prejavujúce ratio. Človek je jednotou kozmu a ducha, je substanciou, zloženou z hmoty a formy, z potencie a z aktu. Poznanie nie je len produktom božskej mystickej iskry v nás, ale je dielom zdravej, prirodzenej schopnosti rozumu. Hodnotenie Tomáša ako kompilátora ustupuje jeho hodnoteniu v zmysle syntetického a originálneho ducha. Praktický tomizmus síce žiada zakladať život na zbožnosti, ale zároveň káže hľadať a túžiť po prostriedkoch a vedomostiach stojacich na výške doby.

Kútnik-Šmálov, J.: Štefan Polakovič: Slovenský národný socializmus (recenzia).

In: Kultúra XIII/4, 155-157

Situácia nemeckého a slovenského katolicizmu bola zásadne odlišná a vo vzájomnej konfrontácii sa ukazovali výhody slovenského. Polakovič sa pokúsil o syntézu slovenského národného socializmu s nemeckým. Ideová základňa slovenského národného princípu je postavená jednak na vodcovskom princípe, princípe ľudovosti štátu, obetavosti (nemecké princípy) a tiež na princípe hierarchie hodnôt a na mravných právnych normách, odvodených od prirodzenosti, danej Bohom (naše princípy). Dynamizmus autorovho myslenia vyúsťuje miestami do rétoricko-frázovitého štýlu a do nesprávnych generalizácií (individualizmus Slovákov, pocit menejcennosti). Šmálov uvádza, že Polakovičov filozofický vývin ohrozuje uprednostňovanie tzv. aktivizmu pre meditáciou.

Hanus, L.: Humanistické vzdelanie

In: Kultúra XIII/5-6, 201-210

Ústredným predmetom humanistického vzdelania je človek. Ak sa chceme uspokojiť s prirodzenou úrovňou, zaraz klesneme pod ňu. Východiskom z bludného kruhu môže byť iba integrálny humanizmus, ktorý je založený na neutíchajúcej snahe človeka priblížiť sa k Bohu. Autor sleduje vývin humanizmu počnúc antikou cez kresťanský humanizmus, ktorý dosiahol svoj vrchol v umení a myslení stredoveku, až po novovek. Z anticko-kresťanských základov vyrastajú európske národné kultúry. Kľúčovou otázkou slovenskej kultúry je syntéza národného základu s európskou kresťansko-humanistickou tradíciou. Humanizmus vidí dôstojnosť človeka v duchu a vychováva ho k práci a k vyznávaniu krásy ako "Slnka života". Hanus na záver varuje pred primitivizmom v slovenskom duchovnom živote ako životným programom. Volanie po nenáročnej a stráviteľnej tvorbe je prejavom plytkosti a duševnej lenivosti.

ROČNÍK XIV
 

Dieška, Jozef: K problému dejín slovenskej filozofie

In: Kultúra XIV/4, 147-153

O slovenskej filozofii sa doteraz veľa nehovorilo, alebo bola roztratená v koncepciách tzv. československej filozofie.

V súvislosti so slovenskou filozofiou si treba položiť štyri otázky:

1) Čo treba rozumieť pod pojmom "slovenská filozofia"?

2) Majú Slováci v dejinách svojej duchovnej kultúry prejavy filozofického myslenia?

3) Aká je hodnota týchto prejavov vzhľadom na filozofiu iných kultúrnych národov?

4) Aké sú charakteristické črty slovenskej filozofie?

4a) Aký je zmysel dejín slovenskej filozofie?

Dieška uvádza genézu pojmu definície pojmu filozofie a prikláňa sa k názoru, aby sa do filozofie zaraďovalo všetko, čo sa tak chápalo vo svojej dobe. Slováci síce nemali Aristotelov a Kantov, ale veľkosť ich filozofov treba vidieť v pomere k duchovnej kultúre vlastného národa. Autor radí budúcim historikom filozofie, aby dôsledne oddeľovali filozofické prvky od umelecko-literárnych. Ľ. Štúra treba určiť za pevný bod v dejinách slovenského filozofického myslenia. Počiatky filozofie na Slovensku treba odvodiť od cyrilometodskej tradície (otázka filzofického vzdelania a spôsobu argumentácie vierozvestcov). Odporúča venovať sa slovenskej scholastike (študenti zo Slovenska na pražskej, lipskej a krakovskej univerzite). Pri písaní dejín slovenskej filozofie je potrebné vyvážiť hodnotu našich a svetových myšlienok a zistiť charakter vplyvu zahraničných prúdov na domáce myslenie. Filozofia dejín a národa mala charakter apológie konkrétnych požiadaviek národa v boji za slobodu a pravdu. Charakteristickou črtou slovenskej filozofie je preto jej konkrétne národné zameranie, t.j. ide o filozofiu v pravom zmysle slova národnú. Hlavný prúd slovenskej filozofie bol vždy spiritualisticko-idealistický a iné smery boli vždy v menšine. Konečný zmysel dejín slovenskej filozofie spočíva vo zveľaďovaní duchovnej kultúry a v službe národu.

Dieška, J.: Etický princíp života

In: Kultúra XIV/6-7, 259-265

Začiatkom 20. storočia došlo k prekonaniu svetonázorového materializmu a pozitivizmu so všetkými dôsledkami vo vede a v živote. Návrat k celostnému poňatiu bytia a k teleologickému chápaniu zhmyslu života. 19. storočie bolo epochou víťazného materializmu a triumfu prírodných vied, ktorú vystriedala koncom storočia únava z materializmu. Celý smer prežil iba v podobe dialektického materializmu. Účelostné chápanie života je priamym dôsledkom prekonávania materializmu. V etickej rovine prevláda dvojaká orientácia: imanentná a transcendentná morálka. Transcdentné sú náboženské, imanentné sú filozofické, laické a prirodzené morálky. V dnešnom svete prevažuje imanentná etika. Napriek istým možnostiam kompromisu musia kresťania vychádzať z toho, že etika v zmysle kresťanskom je založená na jedinom princípe - Bohu.

ROČNÍK XV
 

Polakovič, Štefan: Slovenský národ - božia idea

In: Kultúra XV/2, 69-71

Vznik rodín i národov sa udial z božej vôle. Národy vznikli pôsobením Boha na dejiny ľudstva. Rodina a národ vznikli preto, lebo ľudstvo bolo priširokým a veľkým prostredím, nesúcim na výchovu človeka. Najvyšším a posledným dôvodom k jestvovaniu slovenského národa je božia idea v ňom. Neplnenie vesmírneho poslania môže mať za následok odňatie práva na existenciu. Dejiny národov tvoria zvláštny pochod časom za uskutočnenie božích úmyslov. Každý národ existuje v organickej postupnosti, je to duchovný organizmus. Národ hynie duchovnou smrťou. Keď vymrie duch národa, spolu s ním zaniká aj národ.

Bubán, Ján: Filozofia slobody

In: Kultúra XV/11, 513-519

Sloboda bezprostredne súvisí s činnosťou a vonajšia činnosť korení vo vnútornej. Duševný čin má tri zložky: poznanie, cítenie a chcenie. Každou činnosťou chceme dosiahnuť dobro a dobro znamená lásku. Najvyšším zmyslom každej činnosti je večná láska k Stvoriteľovi. Čím väčšia je láska k svojmu objektu, tým sme slobodnejší. Na úrovni psychológie môžeme rozlíšiť slobodu vôle, vnútornú cieľovú a vonkajšiu cieľovú slobodu. Povinnosťou štátu je zabezpečiť sociálnu slobodu svojim občanom a napomáhať ich napredovanie, t.j. priviesť ich k vyššej vnútornej slobode. Vyššia dokonalosť znamená vyššiu slobodu. Boh nás neobmedzuje, ale vedie k pravej slobode nás i všetkých, ktorí sú s nami v styku.

Dieška, J.: K otázke kresťanskej filozofie

In: Kultúra XV/12, 578-584

Autor poukazuje na odmietavé stavovisko voči oprávnenosti existencie filozofie, ktorá prijíma do svojho systému Boha, Absolútno, objektívnosť pravdy a iné metafyzické pojmy. Iní tvrdia, že aristotelovské katagórie sú prekonané a pragmatici odmietajú kresťanstvo kvôli nenaplneniu jeho zásad. Polemika s definíciou filozofie v zmysle svetonázoru, opierajúceho sa o vedu.

Veda je súhrn poznatkov o skutočnosti, overených empíriou alebo logickou správnosťou.

Filozofia oproti vede predstavuje aspekt vzťahu týchto poznatkov k celku sveta a jej definícia znie: ilozofiou rozumieme súhrn poznatkov, nadobudnutých a overených empiricky alebo logicky vo vzťahu k svetovému celku. V zmysle revelácie je filozofia sprostredkovateľom medzi vedou a vierou. Dieška uvádza, že pôvodný nepriateľ kresťanstva - prírodné vedy - si hľadajú a nachádzajú cestu k Bohu.

ROČNÍK XVI
 

A. Filo: Niekoľko pohľadov na Chestertonovu filozofiu

In: Kultúra XVI/1, 46-50

Anglický spisovateľ a filozof Chesterton odmietol racionalizmus a priklonil sa k voluntarizmu. Odmietal stotožňovať intelektuálnu výšku s odmeranosťou, vecnosťou a s potláčaním citov. V etickej rovine uznával iba katolícku (kresťanskú) morálku. Za najvyššiu cnosť považoval pokoru. V duchovnom a mravnom živote hlásal prostotu a jednoduchosť. Chestertonova filozofia brala paradox ako základnú myšlienkovú formu.

Barnáš, Štefan: Ešte k otázke kresťanskej filozofie

In: Kultúra XVI/2, 70-75

Predmetom filozofie je živé bytie a hnutie ducha smerom na živé bytie. Pri výklade filozofických právd má byť najvyšším arbitrom cirkev. Pravou filozofiou je náuka sv. Tomáša Akvinského. Popretie fyzikálnej kauzality otvára cestu k uznaniu zázraku (život ako zázrak voči neživej prírode. Rozum a sloboda človeka ako zázrak voči ostatným formám života). Kresťanská filozofia móže existovať len vo forme tomášovskej "philosophia perennis". Z objektívnych i subjektívnych dóvodov musí existovať vývoj vo filozofii.

a.s.: Štefan Polakovič: O pojem filozofie (recenzia)

In: Kultúra XVI/3, 180-181

Z róznych variánt definícií filozofie vyberá Polakovič túto:"Filozofia je úsilím o syntetické zobrazenie vrcholných ptázok všetkého, čo je zamerané k stvárneniu života, alebo z neho vyplýva". Vyzdvihuje sa originalita prístupu a vedeckosti formy. Vytýka sa preceňovanie úlohy intuície. Ide iba o akési "skrátenie diskurzívneho myslenia".

Chladný-Hanoš, M.: dr. Ladislav Hanus: Rozprava o kultúrnosti (recenzia)

In: Kultúra XVI/3, 181-182

Problém generačnej výmeny: prvá generácia razila cestu národnej svojbytnosti, charakterizovala ju prepolitizovanosť. Cieľom tzv. druhej generácie má byť pozdvhnutie Slovákov na úroveň ostatnýych kultúrnych národov. Zmyslom národného života má byť pravá kultúrnosť. Charakteristika kultúrneho človeka: (zásadovosť, nepredpojatosť, ústretovosť atď). Inšpirácia Dostojevským, psychologizácia tém. Hanoš hodnotí Hanusovo dielo ako nesystematické, vytýka mu prehnanú kritiku slovenských pomerov a tzv. aristokratické vyjadrovanie (priveľa cudzích výrazov).

Bubán, J.: Juraj Šimalčík: Vesmír a Boh (recenzia)

In: Kultúra XVI/4, 247-249

Dve základné otázky: ako vznikol vesmír a ako vznikol život? Vyvrátenie teórie o "oživenosti celého vesmíru". Život nemóže vzniknúť bez splnenia istých podmienok. V zmysle philosophia perennis niet nekonečnej hmoty a nekonečného vesmíru. Vzťah vesmíru a Boha - scestnosť Descartesa a Kanta, správnosť prístupu kresťanskej filozofie. Problém zla na Zemi: Boh ho nestvoril, ale ho iba toleruje.

Hatala, Štefan: Ladislav Hanus: Rozhľadenie /essaye/ (recenzia)

In: Kultúra XVI/5, 312-314

Dielo nemá filozofický, ale ideologický charakter. Protirečenia v chápaní otázky národa a nacionalizmu. Hatala sa s mnohými Hanusovými závermi nestotožňuje (napr. správny individualizmus). Nepresné definovanie niektorých základných problémov. Vytýka mu príliš optimistický pohľad na prírodu. Syntéza prírody a nadprírody bude len ilúziou, kým bude zlo v prírode zmiešané s dobrom. Hanus je "duch, ktorý sa rozlieva až v akejsi iracionálnej impresionistickej bezzákonitosti a filozofickej lyrike".