ROČNÍK I
Skyčák, Fr.: Samostatné chápanie sveta
In: Verbum 1946/47, I/l, l-13
Autor vychádza z predpokladu, že "každý človek je v určitom zmysle filozofom". Filozofiu chápal ako skúmanie posledných základov a súvisov sveta, ktoré je úzko spojené s najdokonalejším zvládnutím života.
Prirodzená upätosť človeka na svoje problémy a prostredie v ktorom žije, sa dá prekonať iba úsilím o samostatné myslenie a chápanie sveta. Takéto chápanie si neslobodno zamieňať so svojvoľnosťou, ale ide o také ideové preniknutie skutočnosti, ktoré síce vychádza z ideového dedičstva uplynulých stáročí, ale smeruje za ne a nad ne.
Skyčák sa odvoláva na Kantove Prolegomena, kde sa uvádza, že je nevyhnutné dopracovať sa k vlastnému mysleniu a k vlastnému názoru, lebo len tak môžeme pochopiť a doceniť názory iných. Samostatné chápanie sveta pomáha prekonávať skepsu, bezradnosť a fanatizmus. Je potrebné vypočuť si každý názor, prijímať kritiku a zapájať sa do vecnej diskusie bez predsudkov a apriórnych téz. Autor na záver apeluje na prekonanie rezíduí primitivizmu v slovenskom myslení.
Náhalka, Štefan: J. Maritain: Principes d´une politique humaine (recenzia)
In: Verbum I/2, 90-92
Maritain hovorí, že človek sa začleňuje do spoločnosti ako osobnosť. Jej najväčším darom je slobodná vôľa. Pravé zbožštenie človeka je možné len v kresťanstve. Moderná doba naplno obnažuje problém autority v tzv. organickej demokracii. Autorita môže, ako hovorí Maritain, žiadať poslušnosť len voči spravodlivým zákonom. V Maritainovej knihe sa objavuje aj požiadavka obmedziť pôsobenie strán na politickú výchovu občianstva. Moc bez autority je semenišťom totalitarizmu. Organickú rovnosť si nemožno zamieňať s egalitárstvom. Moderné demokracie stoja pred dilemou: buď Machiavelli a cesta do záhuby, alebo spoločenské zriadenie na pricípoch kresťanskej demokracie.
Hanus, Ladislav: Kresťan a dejiny
In: Verbum I/5, 207-217
V 19. storočí vzniká historické myslenie, ktoré vyúsťuje do historizmu. Jeho korene spočívajú v subjektivizme, ktorý sa zrodil na prahu novoveku. V súvislosti s tým nastáva odklon od monizmu a dochádza k relativizácii hodnôt.
Autor uvádza, že dejiny patria do kresťanského bytia. Každý jednotlivec sa začleňuje do histórie krstom. Upozorňuje na nebezpečenstvo radikalizmu i ahistorizmu. Kritizuje pravoslávie, ktoré označuje západnú cirkev za zradkyňu Krista a vytýka jej podľahnutie svetskej moci. Zároveň odsudzuje pesimistický základný postoj protestantizmu, ktorý otvára cestu k sekularizácii sveta.
Hlavnými hybnými silami dejín pre kresťana nie sú tzv. pomery ani prostredie, ale idey a osobnosti. Tieto dva faktory hýbu dejinami. Osobnosti ako nositelia ideí sú stvárňovateľmi dejín. Kresťan by mal vždy rozlišovať medzi časovým a nadčasovým rozmerom dejín. To znamená, že kresťanský svetonáhľad je vo svojej podstate nadhistorický, metafyzický.
Schmitt, Georges: Existencializmus
In: Verbum I/5, 220-223
Existencialistická filozofia je v prvom rade humanistická a berie za východisko a predmet svojho skúmania človeka. Bytie pozdvihuje do pozície základnej štruktúry ľudskej existencie. Antiscientistické a antimarxistické tendencie sa objavujú u mnohých predstaviteľov tohto filozofického smeru. Ľudské jestvovanie je ex-sistenciou. Človek nie je "v sebe", ale pre seba. Hlavným dôsledkom existencializmu je pesimizmus.
Jamník, Eugen: Katolicizmus a svetový mier
In: Verbum I/6-7, 257-269
Autor štúdie sa pokúša o výklad politických dejín Európy z kresťanského hľadiska. Rímska ríša predstavovala "Pax Romana", ktorá zabezpečovala relatívny blahobyt a ochranu pred barbarmi. Stredovek prináša boj medzi svetskou a duchovnou mocou. S tým súvisí ovládnutie sveta v mene mravných zákonov a rýdzo duchovnými prostriedkami.
Novoveký rozvrat Európy, ktorý začal renesanciou a dovŕšil sa reformáciou, priniesol vznikl samoúčelnej idey "slobody pre slobodu". Jamník kritizuje národný štát ako konglomerát velikášstva a zbabelosti. Novovek sa nesie v znamení "Pax Britannica", ktorá fungovala v rokoch 1870-1917.
Myslenie národov neprekročilo hranice infantilnosti. Národy nedokážu perkročiť začarovaný kruh svojej "suverenity" a samoľúbej existencie. Nemajú jasný obraz o sociálnej podstate svojho bytia a poslania v celosvetovom rámci. Ich bytie je iba druh vyššej vegetácie.
Bánsky, Jozef: Slovanská myšlienka a Európa
In: Verbum I/6-7, 381-389
Protiklad a možnosť syntézy medzi slovanským "Západom" a "Východom". V tejto súvislosti sa javí ako kľúčový problém Ruska: išlo vlastnou cestou, alebo bolo prekážkou spojenia s ostatnou Európou? Historické otvorenie "okna do Európy" Petrom Veľkým. Berďajev uvádza, že základom ruských dejín je východné kresťanstvo, pravoslávie.
Podiel južných a západných Slovanov na formovaní európskych dejín,, otázka originálnosti ich vkladu. Bánsky tvrdí, že stredomorská kultúra je matkou všetkých európskych kultúr a predstavuje most medzi západnou a byzantskou kultúrou. Hlavnou úlohou budúcnosti je prekonanie schizmy.
Kovačovský, K: Socializmus a kresťanstvo
In: Verbum I/10, 497-506
Kresťan vychádza z toho, že človek musí popri uspokojovaní materiálnych potrieb pamätať aj na potreby duchovné. Pojmový chaos: čo je "socialistické" a čo "sociálne"? Najpodstatnejší rozdiel medzi socializmom a kresťanstvom je v rovine filozofie. Socialisti sú materialisti a monisti. Neuznávajú, že život je syntézou monizmu a pluralizmu. Zhoda panuje v uznávaní nezávislej existencie hmotného sveta od ľudského vedomia.
Ďalší rozdiel vyplýva zo socialistickej filozofie dejín a ekonomického redukcionizmu. Protirečenia u zakladateľov komunistickej ideológie, ktorí na jednej strane úplne ignorujú úlohu a súčasne akceptujú duchovný prvok v rámci tzv. spoločenskej nadstavby.
Kresťanstvo stavia slobodu vôle, zmysel pre spravodlivosť, mravné vedomie a slobodu poznávania nad hmotné záujmy. Okrem toho uznáva syntetický dualizmus: hmotný a duchovný proces prebieha vo vývoji pozitív a negatív, dobra a zla. Nesúhlas s etatistickými tendenciami socializmu - jednotlivec nemá žiadnu hodnotu a má bezvýhradne slúžiť štátu. Kritika schematizmu a fádnosti socialistickej literatúry. Bez kresťanského ducha by všetky inštitúcie boli iba mŕtvym mechanizmom bez srdca.
Náhalka, Štefan: Láska ako etos osobnosti
In: Verbum I/10, 530-535
Individualizmus obnažuje ne-kresťanskú, surovú tvár lásky. Sexus sa vymaňuje z poriadku ľudských síl a etos klesne na animálnu úroveň. Individualistické tendencie sa objavujú v demokraciách i v totalitných štátoch.
Novou nádejou pre víťazstvo lásky je prechod od individualizmu k personalizmu. Budovanie nového života môže zvládnuť iba človek - osobnosť, ktorá je založená na uznaní síl ducha. Objektom duševnej lásky je dobro vo všeobecnosti (odkaz na sv. Tomáša). Subjekt vystupuje zo seba k objektu lásky aj za cenu negácie vlastného prospechu. Subjekt zanecháva seba, aby bol v inom. Indivíduum berie, osobnosť dáva. Láska je bytostne spojená s vrúcnosťou, srdečnosťou a milosťou. Okrem toho je mohutným duševným prúdom smerujúcim od milujúceho k milovanému. Láska medzi dvoma osobnosťami je najvyšším stupňom lásky. Vzťah medzi mužom a ženou nevyhnutne obsahuje sexuálny prvok, ktorý však musí byť preniknutý duševnom. Ďalšími formami lásky sú láska k priateľovi, k Bohu atď.
ROČNÍK II
Koščo, Jozef: Osobnosť v dialektickom materializme
In: Verbum II/1, 8-20
Dialektický materializmus ako protiklad romantického idealizmu a aristokratického individualizmu. Diferencovaný pojem osobnosti bol neživý a negoval sociálno-ekonomické vzťahy. V marxistickom chápaní sú všetky zákony historicko-sociálneho vývoja späté s výsledkami a formami materiálnej výroby.
Duša je v marxizme iba sublimáciou hmotných procesov a produktov. Podstata rozdielu v chápení osobnosti medzi marxistami a kresťanmi spočíva v odlišnom chápaní tzv. psychickej vrstvy v človeku.
Marxizmus: "duch" ako posledný článok vo vývoji prírody
Kresťanstvo: samostatný duch čo do pôvodu i existencie
Kresťanstvo rešpektuje dualizmus tela a duše, marxizmus zotrváva na pozíciach prísneho monizmu. Ekonomické a materiálne podmienky sú iba predpokladom spoločenského bytia, nie jeho príčinou. Tzv. viera dialektického materializmu je z kresťanského hľadiska iba "žalostný blud". Kresťan vidí "slobodu" v sociálno-dejinnom procese v schopnosti povedomého sebaurčenia, ktorá sa zásadne líši od nevyhnutnosti prirodzených síl. Každé indivíduum, ak sa chce stať "osobnosťou", hľadá a bude hľadat okrem pozemských aj metafyzické väzby ako protiváhu. Podľa schopnosti zosúladenia oboch svetov sa osobnosti delia na geniálne, nadpriemerné a na tzv. ľudí milión.
Barnáš, Štefan: Obrana hĺbavého myslenia
In: Verbum II/1, 29-31
Nastupujúci marxizmus často vulgárne stotožňoval hĺbavosť s neplodnou špekupáciou. Zmyslom hĺbavého myslenia je uchopenie posledných príčin a súvislostí medzi vecami. hĺbavé myslenie neignoruje hmotný svet, ale hľadá jeho duchovný obsah. Formou veci je jej duch (duša), činný prvok.
Mysliteľ je ako baník, ktorý namáhavo doluje z ríše viditeľných vecí duchovné skvosty. Vnikanie do hĺbky reality je vniknutím do tajov božích. Hĺbavý človek kontinuálne stúpa k Absolútnu - Bohu. Vrcholom múdrosti je spoznávanie stvoriteľského diela a božieho plánu. Strach pred dogmatickou hĺbkou myslenia môže viesť k duchovnému odpadlíctvu (apostáze). Odpor vočí hĺbavej špekulácii hrozí vyústením do náboženského farizejstva. Iracionalizmus a pozitivizmus bránia človeku vo vnímaní metafyzična. Kresťanská kultúra má perspektívu iba za predpokladu, že dôjde k zlomeniou odporu vočí hĺbavému mysleniu a prekoná sa lenivosť a ťarbavosť ducha.
Hatala, Štefan: O úlohe osobnosti v dejinách (recenzia)
In: Verbum II/l, 59-62
Plechanov volí strednú cestu medzi subjektivistami a fatalistami (prví popierajú zákonitý chod dejín, druhí ignorujú skutoňosť, že tvorcami dejín sú ľudia.
3 piliere Plechanovovho myslenia:
a) sloboda je poznaná nevyhnutnosť
b) rozvoj výroby je základnou príčinou všeobecných historických podmienok
c) osobnosť sa mujsí vždy
podriadiť hlavnému smeru spoločenského vývoja
Hatala tvrdí, že neplatí historický determinizmus, t.j. človek disponuje slobodou voľby.
Zákonitosť spoločenských javov má štatistický a kontingentný charakter - pripúšťa alternatívny vývoj.
Prvoradé hybné sily dejín nie sú vo veciach, ale v ľuďoch. Existencia výroby - prostriedok základnej sily dejín, ktorej hlavným nositeľom je človek.
Socialistický predpoklad osobnosti konajúcej v úplnej zhode s homogénnym kolektívom je antropologický nezmysel. Ignorovanie rozdielu medzi osobou a osobnosťou: osoba je samostatný, rozumný podmet bytia a konania. Osobnosť je človek, ktorý svojou múdrosťou a vôľou efektívne spravuje väčší celok, ktorý musí prerásť. V dejinách existuje viacero typov osobností od rodového starešinu cez panovníka a buržuja až po vodcu (socialistického) hnutia. V kresťanstve je osobnosť dielom božím, ktoré je stvárňované a vychovávané milosťou. Marxistická koncepcia osobnosti v podaní Plechanova je schizmou medzi dejinami dialektického materializmu a zákonom života.
Náhalka, Štefan: Filozofia zúfalcov? (recenzia knihy Paula Foulquiého: L´existencialisme)
In: Verbum II/2, 116-124
Od renesancie nastáva postupná eliminácia Boha a príklon k subjektivizmu. Namiesto Stvoriteľa sa hľadali náhražky v podobe rasy, triedy, národa, Rozumu, Prírody, atď.
Ateistický existencialilzmus tvrdí, že život je nezmyselná tragédia a hnus. Človek je jednotou esencie a existencie. Do 19. storočia prevažoval v európskom myslení esencializmus pred existencializmom.
Existencializmus je filozofiou konkrétnosti, orientuje sa na jedinečné, nestále. Za stavu tzv. surového bytia prechádzajú veci na úroveň existencie len pričinením nášho vedomia. Autentickú existenciu vlastní len človek. Všetko je nezmyselné a človek si sám vytvára zmysel života, hodnoty a normy,
Kresťanský existencialista Kierkegaard nachádzal útočište človeka vo viere v Boha. Podľa neho rozumom nemožno dokázať božiu existenciu. Základom jeho postoja je: verím, lebo je to absurdné. Katolícky existencialista G. Marcel kladie dôraz na živelnú vernosť Bohu - osobe. Zúfalstvo a pesimizmus prekonáva nádejou.
Ateistický existencializmus - posledné štádium odpútavania sa človeka od Boha. Chápanie života ako nezmyslu je logickým vyústením dôsledného ateizmu. To znamená, že ateizmus je filozofiou zúfalcov.
Hvozdík, Ján: Kresťanstvo a obnova spoločenského poriadku
In: Verbum II/3, 129-136
Kresťanstvo podľa marxistov bráni pokroku a malo by skončiť na smetisku dejín. Problém spočíva v pokuse riešiť sociálnu otázku bez mravného svedomia a bez zodpovednosti voči Bohu. Nedoriešenosť sociálnej otázky nie je chybou kresťanstva, ale vyplýva zo zložitosti samotného problému. Krízy spoločenského poriadku vznikajú v dôsledku nerešpektovania kresťanského učenia a jeho zásad.
Čo je mierou sociálnej spravodlivosti? Podľa kresťanstva je to sama ľudská prirodzenosť so všetkými svojimi zložkami. Podriadenie človeka hmote spôsobuje rozvrat a návrat jednotlivcov k pudovej túžbe po majetku. Kritika socializmu a materializmu, ktoré sú spojené s vulgárnym determinizmom a redukcionizmom. Kresťanstvo tvrdí, že hospodársky pokrok závisí predovšetkým od mravnej výšky jednotlivca. Proti revolučným skokom kladie alternatívu pokojného, evolučného vývoja. Násilné zmeny vyvolávajú spätnú reakciu a stupňujú napätie v spoločnosti. Vyriešenie sociálneho problému bez demokratických princípov a mravnosti nie je možné.
Hatala, Štefan: Absolútne kritérium pravdy (O intuitívnom realizme N.O. Losského)
In: Verbum II/3, 160-165
Intuitívny realizmus stavia človeka do priameho spojenia s vonkajším svetom a tvrdí, že človek priamo dosahuje veci svojím vedomím. Kritický realizmus vychádza z toho, že vonkajší svet nepoznávame bezprostredným, ale len sprostredkovaným uchopením vecí. Človek poznáva paralelne s vonkajším aj vnútorný svet a zisťuje dvojitý (trojitý) ráz skutočnosti: vonkajšiu, zmyslovú, duchovnú. Základná téza intuicionizmu spočíva v koncentrácii na "ja": proti svetu ako predmetu poznania sa kladie "ja" ako podmet poznania.
Subjektom poznania nie je ideálne "ja", ale človek ako duchovno-telesná bytosť. Vnútorná skutočnosť sa poznáva priamym a reflexným vedomím. Vonkajšia skutočnosť sa dostáva do sveta vnútorného vedomia prostredníctvom vzájomného dotyku. Z času a priestoru je vyňaté iba bytie nestvorené - Boh.
Intuícia môže byť zmyslová, intelektuálna a mystická. V súvislosti s intelektuálnou intuíciou sa rozlišuje dvojitá tvár vecí: reálna, poddaná časovosti a ideálna, nadčasová. Zmysly uchopujú reálnu, rozum ideálnu stránku skutočnosti a spájajú sa poznaním do jedného celku.
Hatala, Štefan: Etický základ prirodzenej hospodárskej sústavy
In: Verbum II/4-5, 196-212
Ekonomické vzťahy nie sú postavené na trvalej, zákonitej báze. Tvorcom nestálych a premenlivých hospodárskych zákonov je človek. Namiesto zákonitosti treba hovoriť o uspôsobenosti národného hospodárstva (tendenciách).
V súvislosti s ekonomikou treba riešiť sociálne otázky: spojením sociálnej teórie o spravodlivej spoločnosti s historickou praxou sa uskutoční vyriešenie sociálnej otázky. Sociálna teória musí mať prednosť pred sociálnou politikou. Ekonomická politika sa musí postaviť na pevnú bázu zákonitosti. To sa udeje spojením pozitívneho a prirodzeného práva do jedného celku. Teória tohto práva je rozpracovaná v katolíckej sociálnej etike (KSE)
KSE má tri hlavné úlohy:
a) riešíť otázku súkromného vlastníctva
b) riešiť otázku výmeny tovarov
c) riešiť otázku organizácie výstavby spoločnosti
Prvotný stav: bohatstvo Zeme bolo dané všetkým spoločne a rovnako. Prevod majetku do rúk jednotlivca je odvodený, druhotný jav. Rôzne druhy vlastníctva (pôda, byt, plody zeme). Prirodzené vlastníctvo, ktoré je trvalým základom živobytia, je neodpredateľné.
Problém porovnania kvalitatívnej hodnoty jednotlivých povolaní navzájom (lekári, učitelia, roľníci). Stupeň ohodnotenia každého povolania vzniká na základe dohody medzi všetkými povolaniami v spoločnosti.
Náhalka, Štefan: Príchod existencializmu k nám
In: Verbum II/4-5, 250-257
Po druhej svetovej vojne prichádzajú na Slovensko dva významné prúdy moderného myslenia: marxizmus, podporovaný zvonka a prezentujúci sa množstvom časopisov a knižných publikácií.
Existencializmus sa naopak prejavil iba ojedinele, najmä dielami Simone de Beauvoir (Krv iných)
Typickým prostriedkom vyjadrovania existencialistických myšlienok je román. Krv iných nastoľuje základné ľudské problémy; pôvod a zmysel života, sloboda, zodpovednosť za vlastné i cudzie skutky, pomer k iným ľuďom, bolesť. Človek by najradšej závisel iba sám od seba. Túži síce po niečom vyššom, ale sám si k nemu zahatal cestu. Základnými životnými zážitkami v existencializme sú bezvýchodiskovosť a úzkosť. Celkové východisko diela: žiovot je tragická úzkosť, ktorá však má aký-taký zmysel, ak sa žije pre slobodu. Chápanie slobody u S. de Beauvoirovej kolíše od extrému k extrému. Význam diela spočíva v podaní etickej koncepcie ateistického existencializmu. Hodnotenie tohto smeru existencializmu: neľudský, pomýlený, znamená vykoľajenie človeka z jeho prirodzeného prostredia. Prínos atistického existencializmu v slovenskom prostredí spočíva iba v možnosti vzbzudenia záujmu o kresťanský existencializmus.
Griegor, Pavol: Bergsonova smrť a krst (nekrológ)
In: Verbum II/4-5, 265-267
Bergson bol veriaci, aj keď nikdy nebol v cirkvi. Jeho životom sa tiahla ako zlatá niť pokora ducha pred pravdou. Smrť chápal ako tajomný prah hlbšej skúsenosti. Veril v Boha Abrahámovho a nie v Boha filozofov. Bol presvedšený, že nie dialektik, ale svätec a hrdina dokáže fascinovať ľud, pretože spája vyšší rozum s dynamickou inteligenciou, nežnosť s pevnosťou. Tvrdil, že mystici majú svoje zásluhy jedine od Krista. Aj keď Bergson nebol formálne pokrstený, myslením sa pripojil ku kresťanskej pravde.
J.K. V.Solovjov: Rusko a všeobecná Cirkev (recenzia)
In: Verbum II/4-5, 295-297
Solovjov predstavuje most medzi východom a západom. Jeho myslenie je postavené na pricípoch všeobecného kresťanstva (katholika), ktoré miluje a odpúšta, zbližuje a zjednocuje. Záujem o Solovjeva na Slovensku dlho zaostával za záujmom na Západe, najmä vo Francúzsku. Jeho myšlienky tvoria základ západného kresťanského humanizmu, ktorý vyústil do založenia ekumenického hnutia.
Autor je filozof, teológ, mystik, prorok a básnik myšlienky. Podstata jeho náuky spočíva v integrácii platonizmu, patristiky a slovanského ruského živlu do jedného prúdu. Odsúdil byzantské schizmu, prihováral sa za znovuzjednotenie Cirkvi. Základom jeho filozofie je pravda Zjavenia, spája vieru s autentickou pokrokovosťou.
Gašparec, Ignác: Dav a osobnosť
In: Verbum II/6, 313-319
Povojnová doba je podľa autora úvahy "obdobím davov". Davovým sa stáva človek vtedy, keď prestane byť osobnosťou a verí vo vyšší zmysel bytia len v kolektíve. Strata vedomia jedinečnosti a úľava zbavenia sa osobnej zodpovednosti. Európska kultúra je založená na osobnostiach (človek je mierou všetkých vecí).
Dav sa delí na latentný a činný. Zjednotenie davu nastáva pod vplyvom psychickej jednoty alebo vodcu. Davová psychóza vzniká na základe zákona sugestibility: osobnostné vedomie sa zatlačí do úzadia a preváži nevedomá osobnosť. Potom dochádza ku krajnému vybičovaniu citov a k zníženiu prahu dráždivosti. Dav môže byť rovnako veľkorysý, ako aj brutálny. Autor označuje "verejnú mienku" za jeden z typických príkladov davovosti. Obavy človeka - osobnosti z človeka davového pramenia z ohrozenia osobitosti a svojráznosti osobnosti. Strata zmyslu pre zvnútornenie a kontempláciu. Ideálom sa stáva človek číreho skutku. Na najvyššom piedestáli hodnôt sa ocitla veda, povýšená na najväčšiu kultúrnu hodnotu. Nastalo celkové zvecnenie človeka a lapenie do osídiel plytkého racionalizmu. Syntézu kolektívu a osobnosti možno dosiahnuť iba na základe uplatnenia duchovných princípov. Materializmus sleduje likvidáciu osobnosti v prospech zvecneného, bezduchécho kolektívu. Dôveru v množstvo treba nahradiť dôverou v kvalitu (akosť).
Náhalka, Štefan: Jacques Maritan
In: Verbum II/6, 351-357
V čase náporu marxizmu, scientizmu a pozitivizmu dochádza k obrodeniu kresťanskej filozofie. Na počiatku stála encyklika Leva XIII. "Aeterni Patris" (1879). Novotomizmom sa nadchol aj Maritain, ktorý vyrastal pod vplyvom Bergsona a jeho filozofie. Ako konvertita zúčtoval s "chorým dedičstvom" modernej filozofie. Urobil tak v diele Traja reformátori, kde odmietol filozofiu Luthera, Descarta a Rousseaua. Stal sa zanieteným novotomistom (beda mi, ak nebudem hlásať filozofiu sv. Tomáša!) Zatracoval falošné umenie (napríklad novogotiku) a odmietal označenie novotomizmus v prospech termínu tomizmus. Maritain vyzdvihoval Blondela a svoj vzor videl v Pascalovi. Tvrdil, že zmyslom metafyziky je múdrosť a jej zmyslom je zasa privedenie človeka na prah nadprirodzenej múdrosti. Okrem metafyziky sa venoval aj noetike, etike a problémom vedy. Zapojil sa aj do diskusie o pojmovom vymedzení kresťanskej filozofie. Hlavný dôkaz duchovnej roztrieštenosti viedl vo fragmentácii moderného umenia na rôzne smery. Prihováral sa za obnvenie prirodzenej autority a nastolenie kresťanskej demokracie.
Hanus, L.: Dve knihy J. Maritaina (recenzia)
In: Verbum II/6, 361-367
Lev XIII. vyzval na oddelenie zrniek pravdy od omylov. Na túto úlohu sa podujal Maritain, ktorý si zvolil Luthera, Descarta a Rousseaua ako reformátorov v troch oblastiach: náboženskej, politickej a mravnej.
Opis Lutherovej povahy (impulzívny, pyšný, ale i dobrý a láskavý. Pri zrode luteránstva stál egoizmus a sám Luther nastolil pojem indivídua (Ja). Omyl novovekého myslenia spočíva v zámene indivídua s osobou. Osoba: duševná, slobodná podstata človeka; indivíduum - atribút každej, aj anorganickej bytosti.
Nivelizované a atomizované inidvíduum stráca personalitu a pohlcuje ho štátna byrokracia. Antiintelektualistické črty lutherizmu: rozkol medzi vedou a vierou. Sklon k voluntarizmu a k bytostnému pesimizmu. Pravda môže byť len vnútri subjektu (interiorizmus). Descartes: pýcha rozumu, budovanie na intuícii. Od teizmu sa dostáva k deizmu a vytvára mechanistický obraz sveta. Rozum si nárokuje na dokonalú autonómiu (Nestvorený Rozum)
Rousseau - otec modernej morálky. Bol optimista prírody a pesimista kultúry (zaraďuje sa do spoločnosti Tolstého a Dostojevského). Človek je dobrý a svätý od prírody. Rousseau vyšiel z katolicizmu, ale popieral dedičný hriech. Rezignoval na zdokonaľovanie osobnosti (treba sa bezvýhradne poddať prírode). Tvorcom prírody je dobrý, autonómny jednotlivec. Zárodok tyranie: "Ja" (individuálne) odovzdá svoju slobodu spoločnému "Ja" (spoločnej vôli). Rousseau je dvojjediný autor modernej demokracie a totalitarizmu. Spololčné "Ja", Rozum a Vôľa je prototypom totalitnej Strany.
Hanus, Ladislav: Protestantizmus ako náboženský typ
In: Verbum II/7-8, 371-387
Medzi katolíkmi a protestantmi existuje spoločný bod, ktorý sa nachádza v histórii ako v objektívnom svete. Katolícka cirkev je náboženstvo Vteleného Slova, hierarchické, sviatostné, všeobecné. Svetonázorovým základom katolicizmu je kresťanský (integrálny) humanizmus. Protestantizmus je spiritualistické náboženstvo, neviditeľná cirkev, bez sviatosti, prevláda individualizmus, subjektivizmus a antisymbolizmus.
Paradox Luthera: vychoval ho humanizmus, ale jeho postoj bol antihumánny. Scholastické krédo: verím, aby som lepšie pochopil. Nominalizmus: verím, lebo je to nezmysel. Nominalistické korene rozporu medzi vedou a vierou, vierou a rozumom. Lutherizmus vychádza z princípu "deus absconditus" (odvrátený Boh) a s tým sa spája koncepcia neviditeľnej cirkvi. Navodzuje sa myšlienka, že už v samotnom stvorení človeka je apriórne zakódovaný hriech. Rozhodovanie medzi alternatívami cirkev alebo Boh. V katolicizme je pápež iba jeden, v protestantizme je ním každý (Masaryk). Od kalvinizmu sa odvodzuje kapitalizmus, od lutherizmu hegelianizmus a faustizmus. Biblia sa vyhlásila za jediný prameň zjavenia - popieranie kresťanskej tradície. Luther neobnovil kresťanstvo, ale utvoril kresťanstvo svojej doby, tzv. germánske kresťanstvo. Luther otvoril cestu premene náboženstva na súkromnú vec každého.
Náhalka, Štefan: Základné črty lutherskej antropológie
In: Verbum II/ 7-8, 395-407
Autor štúdie vychádza z teologicko-filozofickej antropológie. Luther rozložil jednotný kresťanský pohľad na človeka a vyzdvihoval iba niektoré čiastkové aspekty. Ľudská prirodzenosť sa uňho stráca v nadprirodzenej sfére nie v zmysle zdokonaľovania, ale absorpcie. Rozum označil za diablov nástroj a ľudskú slobodnú vôľu nahradil termínom "otrocká vôľa". Po páde Adama a Evy je človek od základu zlý a také sú všetky jeho skutky. Po páde vznikla medzi človekom a Bohom nepreklenuteľná priepasť. Došlo k odrezaniu prírody od nadprirodzenej skutočnosti. Ľudský podiel na dosiahnutí milosti sa vylučuje, t.j. Boh sám uskutočňuje cestu človeka. Luther nachádza istotu v dôverivej viere, že človek sa páči Bohu. Lutherovský paradox: na jednej strane je človek zatlačený do priepasti zla, na druhej strane dostáva širokú autonómiu. Náboženský subjektivizmus vyústil do roztrieštenia protestantizmu na rôzne sekty. Človek je jednotou extrémnych protikladov: hriechu a spravodlivosti, neba a pekla. Bytostná rozorvanosť človeka - pôvodný prvok Lutherovho učenia. Milovať Boha znamená nenávidieť seba. Lutherova antropológia je prelom, naznačujúci budúci smer vývoja a duchovnej energie ľudstva. Filozofický idealizmus v Nemecku je dôsledným rozpracovaním ideových základov protestantizmu.
Smetana, J.: Pokrok a náboženstvo (recenzia knihy Ch. Dawsona)
In: Verbum II/7-8, 455-462
Doktrína pokroku sa objavila začiatkom 18. storočia (abbé st. Pierre) a vrchol dosiahla u Comta: Pokrok, Ľudstvo, Humanita. Darwin priniesol nahradenie filozofického optimizmu pesimizmom. Hegel vyslovil tézu, že nositeľom dejín a kultúrneho vývoja je štátny národ. Spengler zavádza relativistickú teóriu kultúry, ktorej tvorcami a nositeľmi sú etnické celky: kultúra sa vyvíja v cykloch a je výsledkom uzavretého vzrastu. Neuznáva večné, všeobecne platné pravdy - abstraktné myslenie, vedecké a etické sústavy sú spojené s istým národom a prostredím. Mimo domény vlastnej kultúry nemajú nijakú hodnotu. Dá sa hovoriť iba o existencii civilizácií, nie Civilizácie.
Dawson tvrdí, že každá civilizácia i kultúra musia mať určitý duchovný základ a dynamiku, ktorú im dodáva náboženstvo. Mechanizácia modernej civilizácie a strata viery v pokrok. Jediný záujem mnohých ľudí spočíva v túžbe po momentálnom zmyselnom zážitku. Dawson uznáva klady vývoja za posledných 200 rokov a popiera geografickú detrmináciu kultúry. Tvrdí, že základ kultúry je duchovný. Teória historických cyklov nemá žiadne opodstatnenie. S pádom Európy hrozí aj pád západnej civilizácie, ktorá je čisto európskym výtvorom. Náš kontinent je na rázcestí: buď opustíme náboženské tradície a s nimi aj vieru v pokrok a ľudskosť, alebo sa vrátime ku kresťanským koreňom. Len nájdenie zhody medzi vierou a náboženstvom môže zachrániť európsku civilizáciu a dať jej nový rozlet.