Home page BranoK |
Home
page BranoK |
|
-
- Rudolf Dilong
- Dýchajte, lazy!
|
-
|
- 2.zväzok edície, ktorú vydala literárna družina "Postup" zo Žiliny
ako knihu v 1000 ex. edičných a 150 ex. číslovaných podpísaných autorom na
peroľahkom papieri typmi Grégorova Romana; obálku dal R. Fabry, vytlačila ju
kníhtlačiareň Urbánek a spol. v Trnave v roku 1933..
-
- Obsah
-
- Dýchajte, lazy!
- Genre grúňov
- Oráči prosia
- V poli pri sene
- Humno
- Pred búrkou
- Jeseň na dedine
- Večer
- Deň svätý
- Vŕba pri potoku
- Grúň
- Hora
- Gazda
- Do Francie
- Svadba
- V zime na lazoch
- Samotne svätím
- Svobodná jedľa
- S vtáčatmi
- Samotne svätím
- Ozveny krotké
- Večerný súmrak
- Ozveny krotké
- Preludy
- Dolniaky
- Belasá pieseň
- Vtáča
- Dýchajte, lazy!
- Vo svete najširšom,
- v chaose rozhnevanom
- mám tento tichý svet
- mám lazy
- a krásny poľný kvet.
-
- Zapadly brehy detstva.
- Vtedy som myslel,
- snáď v krotkých preháňaniach
- naivne,
- že ja som princom na tých stráňach,
- ako to robili
- i Jožo Nižnánsky
- i Žarnov.
-
- Však -
- už je tak.
-
- Z kokardy ruža vybledla
- pozorne.
- Bo túha bola,
- neskrotná vášeň
- rozpätím zahnúť celý veľký kraj do lona,
- vy by ste tomu neverila, Donna,
- jak ďaleko je Paríž abo Rím,
- abo sneh alpských vysočín
- od srdca takého.
-
- Peloponéz má divné lampy
- a Vezuv bez dna fajku,
- od carihradských brán
- zaspieval by ti
- i Don Quijote
- i Don Juan.
-
- Sú sprosté
- carrské kamene,
- ako i v Moskve rudé plamene.
-
- Ej, nešiel by ja ešte raz ku vám
- pre »ruky bozkávam«.
-
- Sú páni biedni,
- sú bezo slov,
- raz s ponosou
- a knihy plačú bez filozofov,
- króniky.
-
- Dnes
- inakšie by som robil pašie
- poznove,
-
- pohladil by som
- poľany, grúne, hory
- i volky otcove,
- za pluhom i za kosou
- stál by pán
- jak Oravský zámok
- od štyroch strán.
-
- Chodím už len v snení.
-
- I tak je dobre.
- Či sklamal som sa v niekom -
- nesklamal som sa v nikom -
- Raz budem pustovníkom.
- Dýchajte lazy!
-
-
-
- Oráči prosia
-
- Oráči vyšli na pole
- prosiť nebo
- prv, než deň jarný hony poleje,
- aby tu mohli ťažké
- s pliec do brázd složiť nádeje.
-
- Zorie sa teplá zem,
- vychodia volky brázdy,
- hľaď, berú ich za sebou,
- pluh
- ukladá jeden ku druhému
- budúce pecne chlebov.
-
- - Pomáhaj, Bože,
- veď poznáš biedu,
- čo sa v nej trápime,
- 5-6 nás lačných doma
- či v lete a či v zime.
-
- Široko idú starosti
- po hrude úzkej role,
- kde zrno gazda uloží.
- Najkrajšie je,
- keď zrno Pán Boh
- zázračne potom rozmnoží.
-
-
-
- V poli pri sene
-
- V poli korení slovenský život.
- Hrkocú vozy cestou
- pre koláče.
-
- Pánboh s nami!
- Horo jedľová, tlieskaj,
- do večera do voňavého je ďaleko.
-
- Dlane sa popľujú
- a kosy píšu do trávy sen
- o tučných sivých voloch.
-
- S času na čas
- suché ústa spievajú pieseň
- o mokrých slzách hriateho.
-
- Úsmevov - čo tu zvoní,
- do neba ženú fúry spevu
- a figliar-škovran bere na hrabačky.
-
- Dve plavé hrdličky
- prebehlym v letu daly si pišťok,
- dievčatám vypadly hrable z rúk.
-
-
- Humno
-
- Do humna chodí gazda.
- Štrbavé steny
- zavoňané sú žitom
- o dobrom chlebe,
- úrode.
-
- Sto tvrdých dlaní
- po holohumnici pradie besiedky,
- chcely by gazdu za kráľa
- takto:
-
pluh,
-
kosa,
- cepík.
- V streche šindľavej deravie slnko.
-
- Seno i ďatelina
- milujú gazdu
- voňavou dlhou piesňou,
- vôdor dýcha do záčina,
- záčin do vôdra
- a v humne pokoj je.
-
- Ba - raz sa kulo nebezpečie,
- za zadnými vrátami
- skoro sa podpálilo humno,
- tam boli: Mariša, Jano
- a bozk.
-
-
-
- Pred búrkou
-
- Plesnivé lazy
- vykoply mračno
- guľa sa rozgúľala po nebi.
- V zatiahle mrákavy vsnuly sa tragiky
- jak v dušu čiernu.
- Bude búrka.
-
- Čierňavy.
- Začnú sa štiepať výšky
- bleskami,
- rozšvihané biče
- poskáču najprv po horách,
- pustia sa k dedine
- a potom - a potom...
-
- Hučí.
- Vyhučí...
- Shučí s oblakov
- zamrznutá manna.
-
- Ľadovec.
- Oknami chalúp pozerajú starosti.
- Náš dedo
- namaľoval otáznik nanebo:
- zbije mi jačmeň,
- čo len bude, Bože!
-
-
-
- Jeseň na dedine
-
- Chrapľavé slnko posbíjalo
- ružové chalupy.
- Oblaky prišly,
- zapísaly si čísla domov
- a vyskučali sa po strechách.
- V záhrade vlhké listie
- chodníky polepilo,
- a stará hruška zhaluznatelá
- čaká vrany,
- koľko jej rokov
- napočítajú?
- Na dvore hnije voz,
- v zem púšťa korene,
- zem chytila sa jeho kolies
- putami sna,
- pod sieňou pluhu zdá sa
- o peknej jari
- a vidí rovné brázdy.
- Ulica bez šarvancov
- sýpe sa vetrom na role,
- role sa žalujú -
- S poľa sa vracia krava
- sklamaná:
- mu-ú, mu-ú...
-
-
-
- Večer
-
- Po grúňoch deň sa dokotúľal,
- posledná hrsť dňa
- s posledným smiechom,
- svákovi Draganovi
- fajočku skoro vybil z úst
- širokým echom.
-
- On stál pred domom,
- po horách bodal zrakom.
- S oblohy zadumane
- deň stlieva.
- - A, ľaľaď, starká moja,
- veď sa už zvečerieva.
-
- Dnes večer
- idyly
- v dlhých sukniach
- z prístavu lesov odplavily.
-
- Utíchnul s' kvietku hravý.
- K zeleným brehom pohádky
- pridriemly ústy vtáčie trilky,
- odmlčal si ich, vtáčku.
- Počkajte!
- A sváko Dragan
- si pozre zapekačku.
-
-
-
- Deň svätý
-
- Nedeľa volá na ľudí
- dverami kostola
- a zvonom.
- Chalupy vychrlily
- nábožnú Slovač v kroji
- do ulice,
- ku kostolu
- a kolkolom,
- oblak tu srástol s kostolom.
-
- Chodníky, cesty šuštia
- farbami stúh,
- šumotom,
- akoby modlily sa z Výlev
- šepotom.
-
- V kostole
- modlia sa kresťania,
- Slováci,
- napnute sadne si k nim bázeň.
- Prostriedkom prejdú sv. Cyril a Metod
- a ústy neviditeľnými
- povedia kázeň.
-
-
- Vŕba pri potoku
-
- Dievča husi pasie,
- čo v tom krás je.
-
- Vŕba to vypočuje,
- čo tu vyspevuje.
-
- Vo dne prejdú tade
- dve rozhnevané tety.
-
- Večierkom
- vŕba púšťa siluety.
-
- Na vŕbe Amor verše kuje
- o mäkkej tráve,
-
- pod vŕbou dve ústa
- daly si injekcie žhavé.
-
-
- Grúň
-
- Slnko sa sotva rozhľadelo,
- Od hory dolu grúňom
- kukučka
- kotúľasa v kvetí
- a piesne - čo ich bolo -
- podávaly si ruky
- jak deti.
-
- Spev vtačí
- rozbil sa o potok,
- napil sa bystrín
- i okúpal sa
- a potom táto
- škovrančia cháska spitá
- ti poskákala medzi žitá.
-
- Tam dolu vŕškom
- utekal voz,
- lahodil tráve hrkotaním,
- nepostál ani
- a vône materinej dúšky
- daly sa za ním.
-
- Vo výške jastrab zjavil sa
- kráľovsky,
- v šum grúňov sen svoj vhrúžil,
- len krúil, pozrel dolu,
- len pozrel dolu, krúžil...
-
-
- Hora
-
- Ihličie krv strieka,
- moch krv strieka,
- oblaky mlieko pijú
- a bača slieva vrvátku.
- Hora je rozídená v pohádku.
-
- Posvätné taje dedových vrásiek
- v rozprávke tu spia,
- len s času na čas
- pohladí tento sen chvost veveríc.
- Dedovi
- sladko je uložiť tu dvoje líc.
-
- Kedysi Jánošík hvízdnul, bola to drábom
-
[prednáška:
- valaška, valaška, valaška.
-
- Odpočíva hora.
- Už dávno
- vatrou
- chlapci-koniari
- ju vyšľahali po tvári.
-
- A spiacu horu zakliatu
- rubač odkľaje,
- zatne sekerou,
- úder sa prevlečie vetvami,
- prevlečie hotou
- v ihličí zelenom
- za jeleňom.
-
- Hora je divná.
- Hora sa horou spíja.
- Ej, hora čierna,
- pohádka nedozierna.
-
-
- Gazda
-
- Bol už hore,
- keď slnko ho hľadalo v posteli ráno
- červeňou strapkavou,
- bo ťažké žitá
- visely nad hlavou.
-
- Vzal kosu na plece
- a šiel.
- Ten kúsok suchého chleba
- vyskočil z tanistierky,
- gazdovi z cesty nevybočil,
- len behal popred oči.
-
- O suchom chlebe príde sa zajsť,
- deň bude suchý tiež.
- - Ó Bože, dobrej vôle daj,
- my trápime sa ,
- nehrešíme,
- vieš.
-
- I chlieb je tvrdý, žito tvrdé
- na tvrdšej hrude
- a pokorená je tvár.
- Nešomre gazda,
- nešomre,
- všetko je Boží dar.
-
-
- Do Francie
-
- Vyrástol syn
- jak jedľa.
- Hotove.
- Na cestu do Francie
- tvrdý palec matkin
- bozkal ho krížikom na čelo,
- ny vlasy slzy otcove.
-
- To ešte lazy nevidely.
- Svet hôr
- slzí celý.
-
- V chotári krvavejú role:
- Ach, čo sním bude,
- vráti sa za nedele dve - tri?
- Oblohu havrani začiernili.
- Zaduly kruté vetry.
-
- Bože, Bože dobrý,
- pozri dolu s neba,
- keď si nám dal nožík,
- dajže nám aj chleba.
-
-
- Svadba
-
- Dedinôčka podperená,
- tančia domky do ulice,
- radujú sa, veselia sa
- svadobníci, svadobnice.
-
- Nech len všetko vytančí sa,
- také lepšie prídu svety,
- na slnku sa budú kúpať
- rozmaríny, kvety-kvety...
-
- Ututlané sadne úsmev
- na dedovské staré domky,
- hej, i ony usmejú sa,
- zbozkajú sa potajomky.
-
- Muzikanti, hrajte, hrajte,
- Veď sa mladí majú radi.
- Je i dobre, je i lepšie,
- Život raz sa vyparádi.
-
-
-
- V zime na lazoch
- J. Matovičovi
-
- Po vŕškoch tichosť vidieť,
- Sto očú vôkol naslúcha
- a horám čarodejne
- vyhráva nebo do ucha.
-
- Pomedzi tiene smrekov
- počuť, jak chodí sen
- a anjel plavovlasý
- nebeských spieva u okien.
-
- Dni tešia sa tu kráse,
- na duši neutkvel im hriech,
- po poľných cestách chodia
- úsmevy biele jak ten sneh.
-
- Obloha neba jasná
- sem z tisícich sa díva meist,
- na dedinky by žmurkal
- a padal oheň samých hviezd.
-
- Do širokého poľa
- zrak chatám šťuplým zahorel
- a po slovenských luhoch
- zavznela vlna pastorel.
-
- Ó, ľud ten holubičí
- snáď ani nezná útrap, múk,
- anjelských krídiel snežných
- dlaň zatieni mozoľnatých rúk.
-
- V objatí chatky teplom
- brat dá sa zľúbať od brata,
- ľud biedou utrápený
- omočí srdcia do zlata.
-
- Sto dievčat spieva v snehu,
- na priadky tetky idú, hľaď,
- a po dedinkách ide
- sa pokoj Boží rozliehať.
-
- Aj bieda keď je, aj tá
- modlitbou k nebu zahučí,
- náš tichý bôľ a tieseň
- a naše deti v náručí.
-
- Chatrčky oteplejú,
- útulky, kútky, kozúbky,
- na okná slietly piesne
- jak krotké biele holúbky.
-
- Lahodná uspávanka
- sosadne večer na polia,
- sneh bielych vŕškov
- zapíska v údolia.
-
- Tak krása zimy dedinu
- chce teplú nechať.
- Urobia chlapci snehuliaka,
- pes bude večer brechať.
-
-
-
-
- Svobodná jedľa
-
- Bez milej
- ó, svete bledý, kto ťa maľoval?
- Tvojzbitý úsmev nenahradí mi,
- koho by som rád miloval.
-
- Mračná som rozbiť nevedel,
- bezmocný, pokorený kráľ.
- Okolo glóbu zeme
- na šiestich koňoch spevák balád hnal.
-
- Svobodná jedľa tuná povalená,
- dávno vlať čula moje prápory...
- I bezo mňa si zajdú chlapci
- s piesňami do hory.
-
- Najrdšie by som žaloval,
- žaloval vlastnej materi
- drotárskej.
- Chytro sa smejte, chiméry!
-
-
-
- S vtáčatmi
- Modré sú diaľky hôr.
- Dlaň jedna lúky kreslí.
- Vtáčatám kážem spievať
- som dobrý, nie zlý.
- Spievať? Ó, dajte piesní, piesní!
- Rety sa nemo otvorily,
- čosi sa v hlase našom rozzvučalo
- a neostalo viacej sily.
-
- Vtáčatá, vtáčatá,
- ja priúčam vás spevom svojich básní
- spolu nám ide ťažko akosi
- a začiatok sme mali krásny.
-
- Dnes nebo pokrčilo ramenmi.
- Prišli sme ku prvému kolu,
- pozreli sme si do očú
- a zaplakali by sme spolu.
-
- Samotne svätím
-
- Pohádka v povetrí.
- Pražiadna z štyroch stien ma menom nevolá,
- deň tu je, abo so mnou je u dverí kostola,
- abo u fontán mlčí.
-
- Stráži ma šero, majestátne sediac,
- jak lesov tieň, jak koruna výsostné,
- a lesná biela pani kráľovna ma nepozná.
- Oh, matko -
-
- Viem o slzách, sú diadémy;
- tuná sa v zvony lejú priestory tie kovové,
- najmenší umieračik, žatvy Kristovr,
- pšenica pre nebo.
-
- Laz v Bethanii.
- Okolo stola sedí sedem sviatostí,
- anjeli prestrú onrus, Pánboh pohostí
- dávneho pohoniča.
-
- Tu moja pustovňa.
- Vyrastli vtáci z trávy, potratené sny
- spevom sa vítajú. Je sviatok čudesný,
- samotne svätím.
-
-
-
- Večerný súmrak
-
- Večerný súmrak v poli,
- večer je, večer tichý,
- bozkami prská rosa
- na knetné na kalichy.
-
- Zasnene chodím v pole,
- večierky chcel by zľúbať
- dávno mám srdce choré,
- neviem svet láskou zrúbať.
-
- Ó, milá, vieš, sem spolu
- čo sme sa nachodili,
- odvtedy druhí dvaja
- tuná sa nemodlili.
-
-
- Ozveny krotké
-
- Len jednu bolesť mám.
- Raz ešte prídem k vám
-
vy hory zelené.
-
- Vy,
- ja ztýram vás, až rozkoš,
- a vyssajem vám krv,
- ja domučím vás bozkom,
- keď vy mňa nie prv.
-
- Vy -
- a vyvŕšim sa na vás,
- vyvŕšim svoju bolesť,
- ja sekerou vás povytínam,
- sekerou svojich očú,
- zrak ostrý mám.
-
- A ja vás potrescem,
- spijem sa vami
- jak bodka v bodke -
-
- Ozveny krotké.
-
-
- Preludy
-
- Mám pre motýľov také vrecko,
- vtáčkom je izba robená,
- ach, ihral by sa jako decko,
- radosť je veľmi zelená.
-
- Motýli, vtáci,
chrústi, plazy,
-
ja keby som vás ozaj mal,
- išiel by s vami ta
na lazy
-
a tam, tam by vás popúšťal.
-
- A keby som bol dobrý ja tu,
- ako ten chudák z Assisi,
- mal by som kázeň veľmi svätú
- pre vtáčkov jak on kedysi.
-
- Lež nejdú ku mne, darmo vravím
- i držím ruku
vystretú,
- s motýˇmi, vtákmi len sa bavím
- a kážem iba sebe
tu.
-
-
- Dolniaky
-
- Živica, smreky, škovran, tráva,
- jastrabi vy na blankyte,
- nespýta sa ma nikto: žiješ?
- ja nie som odtiaľ, vidíte.
-
- Žijeme i tu po slovensky,
- bolesťmá ťažké konáre,
- i tu sú ľudia bledých tvárí
- so smútkom v očiach po páre.
-
- Storakým šli sme smiechom, bôľom,
- nám slabo rástly perute,
- bez radosti i bez sĺz je to
- ja neviem, je to prikuté?
-
- Dni bezosné, dni dodrúzgané
- padajú k sebe bezo slov,
- z prachu sa ťažko dvíhať, čušia
- trnavských veže kostolov.
-
- Polia sú rovné, polia prázdne,
- jak starej babe náručia -
- Ja som Horniak opozdený,
- Bože, tu hory nehučia.
-
-
- Belasá pieseň
-
- Hlavu mi mútia vyškolené predstavy
- o horskýhc chlapcoch.
- Povesti a diaľavy
- sú rozídené v strapcoch.
-
- Kedysi by sme boli trhali so smrekov
- roztrasenú báj,
- čo zvonila a smiala sa od vekov
- na tento kraj.
-
- Oj, moje modré chvíle
- medzi púpavou!
- Panenky dávne, roztomilé
- behajú v tráve hrou.
-
- Vychladne tento svet krás bezo mňa,
- nech -
- diaľ šedá, veľká, ohromná
- pošle mi smiech.
-
- A milá moja miluje sen,
- z úst svojich vždy mi kus dá.
- Belasá pieseň
- zfarbí moje ústa.
-
-
- Vtáča
-
- Tyzlaté vtáča,
- žiaľ do potoka vylej.
- ja neviem, či máš sladší pišťok
- od bozku mojej milej.
-
- Pod horou hájovňa.
- Do okna skalu som hodil,
- dačo som rozbil,
- čo človek robí.
-
- Neviem, čo chcem,
- mnohí nevieme.
-
- Hľadám vráta,
- dajaký deň krvavého dáta.
-
- Kam ma to tiahneš, neskrotná šíroko-diaľko!
- Nepôjdem, pôjdem, tralala!
-
- Ó, kde ste, volky, kde ste!
- Neste ma, nôžky, neste!
-
- -koniec-
|
|
|
Visitors:
 |
- Posledná zmena: 22. júl 1998
|
|
Get your own Free Home Page 