Home page BranoK

Home page BranoK

 

 
Rudolf Dilong
Dýchajte, lazy!
 
2.zväzok edície, ktorú vydala literárna družina "Postup" zo Žiliny ako knihu v 1000 ex. edičných a 150 ex. číslovaných podpísaných autorom na peroľahkom papieri typmi Grégorova Romana; obálku dal R. Fabry, vytlačila ju kníhtlačiareň Urbánek a spol. v Trnave v roku 1933..
 
Obsah
 
Dýchajte, lazy!
    Genre grúňov
Oráči prosia
V poli pri sene
Humno
Pred búrkou
Jeseň na dedine
Večer
Deň svätý
Vŕba pri potoku
Grúň
Hora
Gazda
Do Francie
Svadba
V zime na lazoch
    Samotne svätím
Svobodná jedľa
S vtáčatmi
Samotne svätím
    Ozveny krotké
Večerný súmrak
Ozveny krotké
Preludy
Dolniaky
Belasá pieseň
Vtáča

 

Dýchajte, lazy!
Vo svete najširšom,
v chaose rozhnevanom
    mám tento tichý svet
    mám lazy
    a krásny poľný kvet.
 
Zapadly brehy detstva.
Vtedy som myslel,
snáď v krotkých preháňaniach
naivne,
že ja som princom na tých stráňach,
ako to robili
i Jožo Nižnánsky
i Žarnov.
 
Však -
už je tak.
 
Z kokardy ruža vybledla
pozorne.
    Bo túha bola,
    neskrotná vášeň
rozpätím zahnúť celý veľký kraj do lona,
    vy by ste tomu neverila, Donna,
jak ďaleko je Paríž abo Rím,
abo sneh alpských vysočín
od srdca takého.
 
    Peloponéz má divné lampy
    a Vezuv bez dna fajku,
    od carihradských brán
    zaspieval by ti
    i Don Quijote
    i Don Juan.
 
Sú sprosté
carrské kamene,
ako i v Moskve rudé plamene.
 
    Ej, nešiel by ja ešte raz ku vám
    pre »ruky bozkávam«.
 
Sú páni biedni,
sú bezo slov,
raz s ponosou
a knihy plačú bez filozofov,
króniky.
 
    Dnes
    inakšie by som robil pašie
    poznove,
 
pohladil by som
poľany, grúne, hory
i volky otcove,
za pluhom i za kosou
stál by pán
jak Oravský zámok
od štyroch strán.
 
Chodím už len v snení.
 
I tak je dobre.
Či sklamal som sa v niekom -
nesklamal som sa v nikom -
Raz budem pustovníkom.
    Dýchajte lazy!
 
 
 
Oráči prosia
 
Oráči vyšli na pole
prosiť nebo
prv, než deň jarný hony poleje,
aby tu mohli ťažké
s pliec do brázd složiť nádeje.
 
Zorie sa teplá zem,
vychodia volky brázdy,
hľaď, berú ich za sebou,
pluh
ukladá jeden ku druhému
budúce pecne chlebov.
 
- Pomáhaj, Bože,
veď poznáš biedu,
čo sa v nej trápime,
5-6 nás lačných doma
či v lete a či v zime.
 
Široko idú starosti
po hrude úzkej role,
kde zrno gazda uloží.
Najkrajšie je,
keď zrno Pán Boh
zázračne potom rozmnoží.
 
 
 
V poli pri sene
 
V poli korení slovenský život.
Hrkocú vozy cestou
pre koláče.
 
    Pánboh s nami!
    Horo jedľová, tlieskaj,
    do večera do voňavého je ďaleko.
 
Dlane sa popľujú
a kosy píšu do trávy sen
o tučných sivých voloch.
 
    S času na čas
    suché ústa spievajú pieseň
    o mokrých slzách hriateho.
 
Úsmevov - čo tu zvoní,
do neba ženú fúry spevu
a figliar-škovran bere na hrabačky.
 
    Dve plavé hrdličky
    prebehlym v letu daly si pišťok,
    dievčatám vypadly hrable z rúk.
 
 
Humno
 
Do humna chodí gazda.
Štrbavé steny
zavoňané sú žitom
o dobrom chlebe,
úrode.
 
Sto tvrdých dlaní
po holohumnici pradie besiedky,
chcely by gazdu za kráľa
takto:
                    pluh,
                kosa,
            cepík.
V streche šindľavej deravie slnko.
 
Seno i ďatelina
milujú gazdu
voňavou dlhou piesňou,
    vôdor dýcha do záčina,
    záčin do vôdra
a v humne pokoj je.
 
Ba - raz sa kulo nebezpečie,
za zadnými vrátami
skoro sa podpálilo humno,
tam boli: Mariša, Jano
a bozk.
 
 
 
Pred búrkou
 
Plesnivé lazy
            vykoply mračno
guľa sa rozgúľala po nebi.
V zatiahle mrákavy vsnuly sa tragiky
jak v dušu čiernu.
            Bude búrka.
 
Čierňavy.
Začnú sa štiepať výšky
bleskami,
rozšvihané biče
poskáču najprv po horách,
pustia sa k dedine
a potom - a potom...
 
Hučí.
    Vyhučí...
        Shučí s oblakov
            zamrznutá manna.
 
Ľadovec.
Oknami chalúp pozerajú starosti.
Náš dedo
namaľoval otáznik nanebo:
            zbije mi jačmeň,
čo len bude, Bože!
 
 
 
Jeseň na dedine
 
    Chrapľavé slnko posbíjalo
    ružové chalupy.
    Oblaky prišly,
    zapísaly si čísla domov
    a vyskučali sa po strechách.
    V záhrade vlhké listie
    chodníky polepilo,
    a stará hruška zhaluznatelá
    čaká vrany,
    koľko jej rokov
    napočítajú?
    Na dvore hnije voz,
    v zem púšťa korene,
    zem chytila sa jeho kolies
    putami sna,
    pod sieňou pluhu zdá sa
    o peknej jari
    a vidí rovné brázdy.
    Ulica bez šarvancov
    sýpe sa vetrom na role,
    role sa žalujú -
S poľa sa vracia krava
    sklamaná:
        mu-ú, mu-ú...
 
 
 
Večer
 
Po grúňoch deň sa dokotúľal,
posledná hrsť dňa
s posledným smiechom,
svákovi Draganovi
fajočku skoro vybil z úst
širokým echom.
 
On stál pred domom,
po horách bodal zrakom.
S oblohy zadumane
deň stlieva.
    - A, ľaľaď, starká moja,
    veď sa už zvečerieva.
 
Dnes večer
idyly
    v dlhých sukniach
z prístavu lesov odplavily.
 
Utíchnul s' kvietku hravý.
K zeleným brehom pohádky
pridriemly ústy vtáčie trilky,
odmlčal si ich, vtáčku.
Počkajte!
A sváko Dragan
si pozre zapekačku.
 
 
 
Deň svätý
 
Nedeľa volá na ľudí
dverami kostola
a zvonom.
Chalupy vychrlily
nábožnú Slovač v kroji
do ulice,
ku kostolu
a kolkolom,
oblak tu srástol s kostolom.
 
    Chodníky, cesty šuštia
    farbami stúh,
    šumotom,
    akoby modlily sa z Výlev
    šepotom.
 
V kostole
modlia sa kresťania,
Slováci,
napnute sadne si k nim bázeň.
Prostriedkom prejdú sv. Cyril a Metod
a ústy neviditeľnými
povedia kázeň.
 
 
Vŕba pri potoku
 
Dievča husi pasie,
čo v tom krás je.
 
Vŕba to vypočuje,
čo tu vyspevuje.
 
Vo dne prejdú tade
dve rozhnevané tety.
 
Večierkom
vŕba púšťa siluety.
 
Na vŕbe Amor verše kuje
o mäkkej tráve,
 
pod vŕbou dve ústa
daly si injekcie žhavé.
 
 
Grúň
 
Slnko sa sotva rozhľadelo,
Od hory dolu grúňom
kukučka
kotúľasa v kvetí
a piesne - čo ich bolo -
podávaly si ruky
jak deti.
 
    Spev vtačí
    rozbil sa o potok,
    napil sa bystrín
    i okúpal sa
a potom táto
škovrančia cháska spitá
ti poskákala medzi žitá.
 
Tam dolu vŕškom
utekal voz,
lahodil tráve hrkotaním,
nepostál ani
a vône materinej dúšky
daly sa za ním.
 
Vo výške jastrab zjavil sa
kráľovsky,
v šum grúňov sen svoj vhrúžil,
    len krúil, pozrel dolu,
    len pozrel dolu, krúžil...
 
 
Hora
 
        Ihličie krv strieka,
        moch krv strieka,
        oblaky mlieko pijú
        a bača slieva vrvátku.
    Hora je rozídená v pohádku.
 
    Posvätné taje dedových vrásiek
    v rozprávke tu spia,
    len s času na čas
    pohladí tento sen chvost veveríc.
    Dedovi
    sladko je uložiť tu dvoje líc.
 
Kedysi Jánošík hvízdnul, bola to drábom
                                                [prednáška:
valaška, valaška, valaška.
 
        Odpočíva hora.
        Už dávno
        vatrou
        chlapci-koniari
        ju vyšľahali po tvári.
 
    A spiacu horu zakliatu
    rubač odkľaje,
    zatne sekerou,
    úder sa prevlečie vetvami,
    prevlečie hotou
    v ihličí zelenom
    za jeleňom.
 
    Hora je divná.
    Hora sa horou spíja.
    Ej, hora čierna,
    pohádka nedozierna.
 
 
Gazda
 
Bol už hore,
keď slnko ho hľadalo v posteli ráno
červeňou strapkavou,
bo ťažké žitá
visely nad hlavou.
 
Vzal kosu na plece
a šiel.
Ten kúsok suchého chleba
vyskočil z tanistierky,
gazdovi z cesty nevybočil,
len behal popred oči.
 
    O suchom chlebe príde sa zajsť,
    deň bude suchý tiež.
    - Ó Bože, dobrej vôle daj,
    my trápime sa ,
    nehrešíme,
    vieš.
 
I chlieb je tvrdý, žito tvrdé
na tvrdšej hrude
a pokorená je tvár.
Nešomre gazda,
nešomre,
všetko je Boží dar.
 
 
Do Francie
 
Vyrástol syn
jak jedľa.
Hotove.
Na cestu do Francie
tvrdý palec matkin
bozkal ho krížikom na čelo,
ny vlasy slzy otcove.
 
To ešte lazy nevidely.
Svet hôr
slzí celý.
 
V chotári krvavejú role:
    Ach, čo sním bude,
    vráti sa za nedele dve - tri?
Oblohu havrani začiernili.
Zaduly kruté vetry.
 
    Bože, Bože dobrý,
    pozri dolu s neba,
    keď si nám dal nožík,
    dajže nám aj chleba.
 
 
Svadba
 
    Dedinôčka podperená,
    tančia domky do ulice,
    radujú sa, veselia sa
    svadobníci, svadobnice.
 
Nech len všetko vytančí sa,
také lepšie prídu svety,
na slnku sa budú kúpať
rozmaríny, kvety-kvety...
 
Ututlané sadne úsmev
na dedovské staré domky,
hej, i ony usmejú sa,
zbozkajú sa potajomky.
 
    Muzikanti, hrajte, hrajte,
    Veď sa mladí majú radi.
    Je i dobre, je i lepšie,
    Život raz sa vyparádi.
 
 
 
V zime na lazoch
J. Matovičovi
 
Po vŕškoch tichosť vidieť,
Sto očú vôkol naslúcha
    a horám čarodejne
    vyhráva nebo do ucha.
 
Pomedzi tiene smrekov
počuť, jak chodí sen
    a anjel plavovlasý
    nebeských spieva u okien.
 
Dni tešia sa tu kráse,
na duši neutkvel im hriech,
    po poľných cestách chodia
    úsmevy biele jak ten sneh.
 
Obloha neba jasná
sem z tisícich sa díva meist,
    na dedinky by žmurkal
    a padal oheň samých hviezd.
 
Do širokého poľa
zrak chatám šťuplým zahorel
    a po slovenských luhoch
    zavznela vlna pastorel.
 
Ó, ľud ten holubičí
snáď ani nezná útrap, múk,
    anjelských krídiel snežných
    dlaň zatieni mozoľnatých rúk.
 
V objatí chatky teplom
brat dá sa zľúbať od brata,
    ľud biedou utrápený
    omočí srdcia do zlata.
 
Sto dievčat spieva v snehu,
na priadky tetky idú, hľaď,
    a po dedinkách ide
    sa pokoj Boží rozliehať.
 
Aj bieda keď je, aj tá
modlitbou k nebu zahučí,
    náš tichý bôľ a tieseň
    a naše deti v náručí.
 
Chatrčky oteplejú,
útulky, kútky, kozúbky,
    na okná slietly piesne
    jak krotké biele holúbky.
 
Lahodná uspávanka
sosadne večer na polia,
    sneh bielych vŕškov
    zapíska v údolia.
 
Tak krása zimy dedinu
chce teplú nechať.
    Urobia chlapci snehuliaka,
    pes bude večer brechať.
 
 
 
 
Svobodná jedľa
 
Bez milej
ó, svete bledý, kto ťa maľoval?
Tvojzbitý úsmev nenahradí mi,
koho by som rád miloval.
 
Mračná som rozbiť nevedel,
bezmocný, pokorený kráľ.
Okolo glóbu zeme
na šiestich koňoch spevák balád hnal.
 
Svobodná jedľa tuná povalená,
dávno vlať čula moje prápory...
I bezo mňa si zajdú chlapci
s piesňami do hory.
 
Najrdšie by som žaloval,
žaloval vlastnej materi
drotárskej.
Chytro sa smejte, chiméry!
 
 
 
S vtáčatmi
    Modré sú diaľky hôr.
    Dlaň jedna lúky kreslí.
    Vtáčatám kážem spievať
    som dobrý, nie zlý.
Spievať? Ó, dajte piesní, piesní!
Rety sa nemo otvorily,
čosi sa v hlase našom rozzvučalo
a neostalo viacej sily.
 
    Vtáčatá, vtáčatá,
    ja priúčam vás spevom svojich básní
    spolu nám ide ťažko akosi
    a začiatok sme mali krásny.
 
    Dnes nebo pokrčilo ramenmi.
    Prišli sme ku prvému kolu,
    pozreli sme si do očú
    a zaplakali by sme spolu.
 
Samotne svätím
 
Pohádka v povetrí.
Pražiadna z štyroch stien ma menom nevolá,
deň tu je, abo so mnou je u dverí kostola,
abo u fontán mlčí.
 
Stráži ma šero, majestátne sediac,
jak lesov tieň, jak koruna výsostné,
a lesná biela pani kráľovna ma nepozná.
Oh, matko -
 
Viem o slzách, sú diadémy;
tuná sa v zvony lejú priestory tie kovové,
najmenší umieračik, žatvy Kristovr,
pšenica pre nebo.
 
Laz v Bethanii.
Okolo stola sedí sedem sviatostí,
anjeli prestrú onrus, Pánboh pohostí
dávneho pohoniča.
 
Tu moja pustovňa.
Vyrastli vtáci z trávy, potratené sny
spevom sa vítajú. Je sviatok čudesný,
samotne svätím.
 
 
 
Večerný súmrak
 
Večerný súmrak v poli,
    večer je, večer tichý,
bozkami prská rosa
    na knetné na kalichy.
 
Zasnene chodím v pole,
    večierky chcel by zľúbať
dávno mám srdce choré,
    neviem svet láskou zrúbať.
 
Ó, milá, vieš, sem spolu
    čo sme sa nachodili,
odvtedy druhí dvaja
    tuná sa nemodlili.
 
 
Ozveny krotké
 
Len jednu bolesť mám.
Raz ešte prídem k vám
                vy hory zelené.
 
    Vy,
    ja ztýram vás, až rozkoš,
    a vyssajem vám krv,
    ja domučím vás bozkom,
    keď vy mňa nie prv.
 
    Vy -
    a vyvŕšim sa na vás,
    vyvŕšim svoju bolesť,
    ja sekerou vás povytínam,
    sekerou svojich očú,
    zrak ostrý mám.
 
A ja vás potrescem,
spijem sa vami
jak bodka v bodke -
 
Ozveny krotké.
 
 
Preludy
 
        Mám pre motýľov také vrecko,
vtáčkom je izba robená,
        ach, ihral by sa jako decko,
radosť je veľmi zelená.
 
            Motýli, vtáci, chrústi, plazy,
                ja keby som vás ozaj mal,
            išiel by s vami ta na lazy
                a tam, tam by vás popúšťal.
 
    A keby som bol dobrý ja tu,
ako ten chudák z Assisi,
    mal by som kázeň veľmi svätú
pre vtáčkov jak on kedysi.
 
        Lež nejdú ku mne, darmo vravím
            i držím ruku vystretú,
        s motýˇmi, vtákmi len sa bavím
            a kážem iba sebe tu.
 
 
Dolniaky
 
    Živica, smreky, škovran, tráva,
    jastrabi vy na blankyte,
    nespýta sa ma nikto: žiješ?
    ja nie som odtiaľ, vidíte.
 
Žijeme i tu po slovensky,
bolesťmá ťažké konáre,
i tu sú ľudia bledých tvárí
so smútkom v očiach po páre.
 
Storakým šli sme smiechom, bôľom,
nám slabo rástly perute,
bez radosti i bez sĺz je to
ja neviem, je to prikuté?
 
Dni bezosné, dni dodrúzgané
padajú k sebe bezo slov,
z prachu sa ťažko dvíhať, čušia
trnavských veže kostolov.
 
    Polia sú rovné, polia prázdne,
    jak starej babe náručia -
    Ja som Horniak opozdený,
    Bože, tu hory nehučia.
 
 
Belasá pieseň
 
Hlavu mi mútia vyškolené predstavy
o horskýhc chlapcoch.
    Povesti a diaľavy
    sú rozídené v strapcoch.
 
Kedysi by sme boli trhali so smrekov
    roztrasenú báj,
čo zvonila a smiala sa od vekov
    na tento kraj.
 
    Oj, moje modré chvíle
    medzi púpavou!
Panenky dávne, roztomilé
behajú v tráve hrou.
 
Vychladne tento svet krás bezo mňa,
nech -
diaľ šedá, veľká, ohromná
pošle mi smiech.
 
A milá moja miluje sen,
z úst svojich vždy mi kus dá.
Belasá pieseň
zfarbí moje ústa.
 
 
Vtáča
 
Tyzlaté vtáča,
žiaľ do potoka vylej.
ja neviem, či máš sladší pišťok
od bozku mojej milej.
 
Pod horou hájovňa.
Do okna skalu som hodil,
dačo som rozbil,
čo človek robí.
 
    Neviem, čo chcem,
    mnohí nevieme.
 
    Hľadám vráta,
    dajaký deň krvavého dáta.
 
Kam ma to tiahneš, neskrotná šíroko-diaľko!
Nepôjdem, pôjdem, tralala!
 
Ó, kde ste, volky, kde ste!
Neste ma, nôžky, neste!
 
-koniec-
Visitors:
Posledná zmena: 22. júl 1998

This page hosted by Get your own Free Home Page

1