Demokracia:
Výraz vznikol v starom Grécku ako politické označenie
väčšiny mestských štátov ako boli nepríklad Atény v 6.-4. storočí pred
naším letopočtom.
Presný výklad tohto slova je vláda žudu prípadne,
politické zriadenie, v ktorom vládna moc prislúcha žudu.
Demokracia je v súčastnosti vežmi používaným
slovom, ktoré sa v nedávnej minulosti v našej slovnej zásobe takmer vôbec
nevyskytovalo. Myslím, že dnes by sa u nás demokracia mohla skôr prirovnať
k takému menšiemu chaosu. Myslím, že v našej mladej republike sa zatiaž
začína iba formovať a je to iba otázka času, kedy sa u nás začne prejavovať
výraznejšie aj v kladnej miere. Mnohí si pod týmto slovom predstavujú,
že môžu všetko. Ale nemyslia na to, že za týmto pojmom sa skrýva aj vežká
miera zodpovednosti. Každý človek by mal za svoje rozhodnutia a činy niesť
zodpovednosť. Predovšetkým by si však mali stáť za slovom tí, ktorých sme
si zvolili za zástupcov, aby obhajovali naše ciele.
Výrazným prejavom demokracie vo vyspelých krajinách
je sloboda tlače.
Dnes u nás v masmédiách rezonujú rôzne témy.
Jednou z dosť závažných je sloboda tlače. Predovšetkým zo zahraničia sa
šíria správy, že u nás tento jav demokracie je obmedzovaný. Ja si však
myslím, že to vôbec nie je pravda.
Sloboda:
Pod týmto slovom si ja tak ako väčšina
žudí, predstavím volne poletujúceho vtáka. Jednoduché, laické vyjadrenie
slobody - vožný ako vták z časti vystihuje podstatu tohto slova. Ale spájajú
sa s ňou i iné termíny.
V každom demokratickom štáte medzi základné slobody
občana patria: sloboda osobnosti, sloboda myslenia, sloboda prejavu, sloboda
združovania sa a sloboda zhromažďovania sa.
Sloboda osobnosti je to vlastne akceptovanie
individualizmu, čiže jedinečnosti čliveka. V princípe, keby si toto právo
každý vysvetžoval absolútne, nastala by anarcia.
Pod slobodou myslenia rozumieme vlastné
vysvetžovanie si skutočnosti. Vytváranie si vlastných názorov. Toto môže
byť ovplyvnené faktormi ako sú: prístup k informáciám, hodnotová orientácia
jedinca a individuálne schopnosti jednotlivca.
Sloboda prejavu musí mať taktiež určité hranice,
ktoré napr. tvorí ochrana osobnosti. Človek nemôže hovoriť to, čo by poškodilo
iného človeka, nemôže vytvárať a šíriť poplašné správy, nemôže nabádať
k rasovým nepokojom a vyzývať k štátnemu prevratu.
Pod slobodou združovania sa rozumieme, že občania
môžu vytvárať rôzne spolky a združenia, pokiaž nemajú protiústavný charakter.
Nie je možné aby sa vytvárali teroristické a zločinecké združenia. Väčšinou
sa žudia združujú kvôli rovnakým zážubám, rovnakej politickej orientácii,
zhodnej náboženskej orientácii.
Sloboda zhromažďovania sa je vlastne
kolektivizácia individuálneho prejavu. Ako prejav kolektivizácia individuálneho
prejavu sa používa petičné právo - prejav rovnakého názoru skupiny neorganizovaných
žudí. Časté formy prejavovania slobody zhromažďovania sa sú: manifestácie,
demonštrácie a mítingy.
Občianske práva:
Tieto práva garantuje občanovi štát predovšetkým
prostredníctvom ústavy a zákonov. Takto sa predstava o slobodnom občanovi
mení na nárok občana voči štátu. Občianske práva môžeme rozdeliť na: právo
na osobnú dôstojnosť, politické práva a ekonomické práva.
Právo na osobnú dôstojnosť znamená právo na právnu
rovnosť, rovnaké zaobchádzanie, právo na spravodlivý trest, právo na súkromie
a individuálny prejav, právo byť oslobodený od nespravodlivého trestu.
Humanitne orientonavé občianske združenia sem zaraďujú aj právo na oslobodenie
od nežudského trestu.
Nežudské tresty používajú niektoré menej rozvinuté
krajiny. Sú tu napríklad zaužívané verejné tresty smrti. Niektoré
štáty, predovšetkým vyspelé európske štáty, trest smrti zrušili. Argumentujú
tým, že trest smrti je pomsta štátu, ktorá zločin nerieši, a prípadný justičný
omyl už nemožno napraviť. V roku 1990 sa zrušil i u nás. V súčasnosti sa
ho však niektoré organizácie a politické strany pokúšajú obnoviť.
Právne štáty kodifikujú právo na osobnú dôstojnosť
aj uznávaním zásady prezumpcie neviny. Občan je nevinný, kým mu súd vinu
nedokáže.
Vežké rozdiely vo vzdelanosti občanov, ich prístupe
k informáciám alebo vysoké poplatky za právne služby môžu neformálne, ale
dosť výrazne obmedziť šance časti obyvatežov brániť snoju občiansku dôstojnosť
vlastnými silami. Preto v demokratických krajinách pôsobia národné i medzinárodné
organizácie, ktoré kontrolujú uplatňovanie občianskych práv, najmä právnu
rovnosť a poskytujú ochranu nespravodlivo obvineným jednotlivcom.
Politické práva vedú k vytvoreniu politickej
rovnosti občanov v spoločnosti. Najvýznamnejšie sa prejavujú v oblasti
občianstva, práv menšín a ekologických právach.
Prirodzený spôsob získania občianstva je, že
sa občan narodí v danom štáte. Okrem toho môže človek získať občianstvo
presťahovaním a následnou naturalizáciiou. Pre občiansku spoločnosť je
chrakteristické, že občan sa môže občianstva zriecť, ale nik mu ho nemôže
odňať. V súčasnosti je možné paralelné občianstvo toho istého človeka vo
viacerých štátoch. Napríklad Izrael poskytuje právo na získanie občianstva
koždému Židovi bez ohžadu na to, v ktorom štáte žije. Aj u nás na Slovensku
chcú vytvoriť možnosť udeliť Slovákom žijúcim v zahraničí dve občianstva.
Slovenské a daného štátu, v ktorom žije. Občianstvo dáva jednotlivcovi
možnosť voliť a byť volený v danom štáte.
Sloboda prejavu a zhromažďovania sa je chápaná
ako absolútna sloboda. To sa už nedá tvrdiť o slobode združovania
sa, pretože niektoré organizácie, predovšetkým politické strany poskytujú
právo na členstvo iba občanom daného štátu.
Vežmi citlivé miesta v oblasti politických práv
sú práva menšín. Jedná sa o skupinové práva časti obyvatežstva, ktoré tvorí
konzistentnú skupinu s určitými znakmi ako: etnickými, rasovými, náboženskými
a odlišuje sa od väčšiny. Podstata ich práv spočíva v tom, že sú politicky
rovnocenní s ostatným obyvatežstvom a nemožno ich diskriminovaž alebo dokonca
prenasledovať za
ich špecifické znaky. Spôsob, ako sa táto rovnosť uplatňuje, závisí od
politiky jednotlivých štátov. Politické práva menšín, resp. iných skupín
obyvatežstva, sa uplatňujú dvoma spôsobmi: pasívne - štát im poskytne šancu
na sebarealizáciu - a aktívne, keď štát svojoupolitikou a tvorbou zákonov
chráni menšiny. V súčasnosti i u nás je vežmi napätá situácia v maďarskej
menšine. Myslím, že tento problém je viacmenej spolitizovaný ako z jednej
strany tak i z druhej strany.
Existujú aj tzv politické menšiny. Vožby rozdežujú
strany na víťazné a porazené. Avšak aj porazené strany majú svoje práva.
Víťazné strany nesmú prenasledovať príslušníkov a prívržencov porazených
strán a politická menšina musí mať možnosť stať sa väčšinou.
Ekologické práva - sú najmladšou skupinou politických
práv. Každý občan má právo na vlastný nerušený vývoj tj. právo na vhodné
životné prostredie.
Poslednou skupinou občianskych práv sú ekonomické
práva. Tu sa v najväčšej miere prejavuje individualizácia občianskych práv.
Lenže využívanie ekonomických práv zároveň rozdežuje žudí na skupiny podža
miery a intenzity tohto využívania. Základom občianskych ekonomických práv
je právo na majetok. Štát v ústave deklaruje právo každého svojho občana
vlastniť majetok, používať ho a uzatvárať o ňom zmluvy. Ďalej zákony toto
právo občana ochraňujú a konkretizujú, ako ho môže využívať. Nie je možné,
aby všetci občania v rovnakej miere a rovnakou formou využívali svoje ekonomické
práva. Toto je možné len teoreticky. Jeden takýto pokus tu už bol a vežmi
sa neosvedčil, pretože všetko patrilo všetkým a nič nikomu. Štát zákonmi
zaručuje každému občanovi právo vlastniť majetok. Nikto nie je toho práva
zbavený. Lenže realizácia práva vlastniť majetok závisí najmä od individuálnych
schopností, aktivít a východiskového stavu, teda od príležitosti, akú má
ten-ktorý jednotlivec.
Sociálna rovnosť:
Je to vlastne rovnosť všetkých občanov v štáte
bez ohžadu na rozdiel pohlavia, rasy, viznania, národnosti, rovnaké postavenie
v rodine, práci, rovnaká možnosť prístupu ku vzdelaniu a iné. Sociálna
rovnosť bola ako jedna z hlavných ideí štátov socialistického zriadenia.
V praxi sa nedá uskutočniť na sto percent.
Použitá literatúra:
Vladimír Černák a kol., Pozvání do politologie,
VYŠEHRAD Praha 1994
Vladislav Chalupa, Základy politologie,
ATLANTIS Brno 1990
Rastislav Tóth, Základy politológie,
SPN Bratislava 1996
|