Človek nie je objektívnymi zákonmi prírody a spoločnosti len podmienený, ale ako subjekt, presahuje prírodu a spoločnosť, takže presahuje aj ich zákony a spolupôsobí pri utváraní nových zákonov. Nie je teda na mieste len otázka ”Čo je človek?”, ale aj otázka, ”Kto je človek?”, a obdobne nie len otázka ”Čím je človek určovaný?”, ale aj otázka ”Čo človek určuje alebo spoluurčuje?” Na zodpovedanie týchto dvojíc otázok, menovite druhých otázok v týchto dvojiciach, ako aj všetkých týchto otázok v ich jednote, musíme sa väčšmi priblížiť k podstate až k bytiu človeka a vyniesť na povrch, oživotvorniť a novo interpretovať fakt, že človek je osobou. Staro-nový pojem ”osoba” nadobudol v posledných dvoch storočiach novú silu a v personalizme 20. storočia stal sa kľúčovou otázkou objasnenia pobytu moderného človeka vo svete, v dejinách i v jedinečnosti jeho individuálneho života. Personálny prístup sa stal jedným zo základných prístupov, pomáhajúci prekonať subjektovo-objektovú dichotómiu človeka i celej jeho kultúry, ako aj zjednotiť na novej úrovni porozumenia subjektivitu a objektivitu, ako dva nezrušiteľné póly jedného ľudského činu. Pri všetkej úcte k deterministicky nakloneným vedám, ako sú biológia, vedecká antropológia, psychológia, sociológia, ekonómia a i., nemožno obísť oprávnenosť subjektívnych aspektov človeka, ako sú jeho sloboda, transcendencia, láska, nádej, viera, zodpovednosť, zmysel života a pod., ktorých reflexia nevyhnutne vyžaduje personálnu dimenziu života. Nemožno si ani nepovšimnúť fakt, že každá opravdivá etika musí byť personálna, veď bez človeka ako slobodnej osobnej bytosti nebolo by mravné konanie ani možné.

        Personálny prístup k skutočnosti je vlastný kresťanskej tradícii a prechádza ňou ako červená niť, aj keď bol neraz zatienený gréckou metafyzickou tradíciou, rímskym legalizmom a v novoveku individualizmom, scientistickým determinizmom i novodobými mýtmi. Predsa nikdy nevymizol a vždy nanovo bol nastoľovaný ako cesta zásadnej duchovnej a mravnej obrody jednotlivca i spoločnosti. Ježiš odmieta schematické myslenie zákona a hlása morálku, ktorá je ”tu pre človeka” (Mk 2, 27). Personálny charakter Nového zákona sa prejavuje najmä v zdôvodňovaní slobody človeka a v jeho zodpovednosti za svoj život a za život blížnych. Ježišova etika je výsostne personálna, je integrálno personalistická, lebo do morálnych postojov zahŕňa celého človeka. Pri všetkej úcte k ostatným svetovým náboženstvám a k ich kultúrnym tradíciám treba koštatovať, že chápanie personálnosti v tomto zmysle v nich nie je explicitne vyjadrené. V porozumení Boha náboženstiev Východu prevláda nepersonálne či skôr nadpersonálne chápanie. No na druhej strane treba povedať, že ani v kresťanskej tradícii sa Boh nechápe výhradne ako osobný a ponecháva sa priestor najmä v apofatickej teológii aj pre nadpersonálne či transpersonálne chápanie Boha. Samotný pojem osoby aplikovaný na Boha možno považovať nanajvýš za šifrovanú aproximáciu k tomuto najvyššiemu a najhlbšiemu Skutočnu. A v tejto otázke, ako aj v rade iných otázok v problematike personálnosti a nepersonálnosti, sa ukazuje naliehavá potreba medzináboženského dialógu, ktorá nás privedie k hlbšiemu porozumeniu subpersonálneho, suprapersonálneho a vôbec, transpersonálneho okolia osoby. To umožní pochopiť osobu integrálnejšie a celostnejšie v zmysle holotropného obrazu sveta.

        Chápanie osoby v dejinách myslenia Západu prešlo viacerými premenami, ktoré môžeme charakterizovať ako vzostupné vlny, pre ktoré je charakteristické, že sa v nich filozofická i mimofilozofická reflexia osobitne upriamuje na osobu a pojem osoby nadobúda kľúčový význam. V prvej vlne sa po prvý raz chápanie osoby prejavilo v univerzálnom filozoficko-teologickom porozumení u posledného Rimana Boethia, ktorý osobu definoval ako individuálnu podstatu rozumovej prirodzenosti. Tento v podstate substančný koncept osoby čiastočne korigoval Tomáš Akvinský, keď charakterizoval osobu predovšetkým ako rozdielnu subsistenciu v duchovnej prirodzenosti. Druhá personalistická vlna začala reformáciou, keď Martin Luther rozpracoval pojem ľudskej osoby v súvislosti s náukou o ospravedlnení. Podľa neho osobou človek nie je, ale sa ňou stáva, pokiaľ je Bohom oslobodený a ospravedlnený v láske. Božia láska sa teda v človeku nepodriaďuje vopred danej osobe, ale naopak, až táto Láska utvára v človeku osobu ako jeho vyššiu kvalitu. V tomto zmysle treba chápať Lutherov výrok Fides facit personam. Tretiu vlnu nástupu personalizmu zisťujeme v 19. storočí, keď G. W. Hegel veľmi dôrazne vyzdvihol dialektickú vzťahovosť ľudskej osoby k blížnemu. Podľa neho k podstate osoby patrí odovzdať sa ľudskému náprotivku a získať tak sám seba v druhom. Podobne aj pre J. G. Fichteho samotný pojem osoby predpokladá existenciu ďalšej osoby. V tomto storočí sa začína zdôrazňovať aj aspekt dialogickej konštitúcie človeka najmä L. Feuerbachom, ktorý ho však úplne uzatvára do ľudskej imanencie. Štvrtá vlna personalizmu sa pozdvihla koncom 19. storočia v spirituálne orientovanej metafyzike osoby. Tak Charles Renouvier považuje osobu po relácii za najvyššiu kategóriu poznania a kladie ju proti gnozeológii apersonálneho subjektu I. Kanta. William Stern učinil z osoby základ svojho metafyzicko-ontologického systému. Piatu, najmohutnejšiu vlnu personalizmu, typickú najmä pre 1. polovicu 20. storočia, pripravovala najmä fenomenológia a filozofia existencie. Jeden z hlavných aktérov tejto vlny, Emanuel Mounier vo svojom Manifeste v službe personalizmu (1936) považuje personalizmus za uholný kameň kresťanského sociálneho učenia a za jedinú cestu, ako v teórii i v praxi prekonať krajnosti liberalizmu a kolektivizmu. Uznáva východiská personalizmu v existencializme, ale sa dištancuje od jeho pocitu tragickosti, nezmyselnosti a absurdity sveta a života. Na prekonanie hroziaceho odcudzenia si človek musí zachovať rovnováhu medzi svojou interiorizáciou a exteriorizáciou, čo je možné len cez náboženstvo, otvorením sa Transcendecii. Mounierovský personalizmus úspešne rozvíjali až do konca 60. rokov blondelisti (Jacques Chevalier, Jean Nabert, Joseph Vialatoux), neobiranisti (Maurice Nédoncelle, Gabriel Marcel, Gabriel Madinier), syntetici a epistemológovia (Pierre Guérrin, Robert Lenoble, Jean Lacroix, Pierre Tiberghien), literáti (Jean-Marie Domenache, Pierre-Henri Simon) a najmä talianski tzv. kresťanskí personalisti (Luigi Stefanini, Renato Lazzarini, Michele Federico Sciacca). Po 2. svetovej vojne, v rámci hnutia pre obrodu kresťanskej filozofie v Gallarate (Taliansko), bolo v rokoch 1957 - 1969 jeho hlavným programom obhajoba ľudskej osoby a jej dôstojnosti. Do diskusie tu vstúpili aj prívrženci nemeckého dialogického personalizmu, Munoz Alonza a i. V Nemecku a v Rakúsku rozvíjali tzv. dialogický personalizmus mnohí filozofi (Martin Buber, Ferdinand Ebner, August Brunner, Emil Brunner, Friedich Gogarten a i.). Všetci títo do určitej miery absolutizovali význam dialógu a nerozpracovali transpersonálne pozadie osoby, ako aj ontologickú štruktúru personálnosti. A konečne ďalší prúd v rámci tejto vlny predstavuje ruský ortodoxný personalizmus, ktorý vychádza z učenia Vladimira Solovjova i z celej ortodoxnej kresťanskej tradície od čias cirkevných Otcov. Zdôrazňuje sa v ňom, že osoba je integritou ducha, duše a tela. Je konkrétnou tvárou, Božím obrazom. Osoba nie je len niečím duchovným, ale aj celostne ľudským, má aj dimenziu srdca, ktoré je centrom lásky i smerovaním k naplnenosti láskou. K ruským personalistom patria najmä N. A. Berďjajev, B. P. Vyšeslavcev, V. Ivanov, N. O. Losskij, V. Losskij, S. Frank, P. Evdokimov, P. Florenskij a i.

        Všetky tieto prúdy personalizmu piatej vlny naznačujú, akým smerom sa bude uberať jeho šiesta vlna, ktorá začala v 80. rokoch a ku ktorej sa hlásia i autori tohto zborníka. Predznamenáva ju napríklad francúzsko-ruský personalista Ivan Gobry, ktorý svoj filozofický koncept vytvoril na základe existenciálnej skúsenosti, ktorá je podľa neho v podstate afektívna. Primárnym pre osobu podľa neho nie je bytie, ale hodnota. Pre konštituovanie osoby sú rozhodujúce vzťahy k druhým, či k tomu Druhému. V trinitárnej Jednote je hodnota Aktom, ktorým sa vyjadruje aj božská Osoba. Tento božský Akt v časovej a modálnej multiplicite stvorenstva je vyjadrený ľudskými osobami. Týmto smerom sa uberá aj personalizmus Emanuela Lévinasa rozvíjajúci koncept toho druhého, ktorý nás zásadne presahuje. Tento obrat k druhému, ktorý je pre subjekt úplne iné, považuje Lévinas za základnú podmienku premeny novovekého diskursu a teda podmienku prekonania novovekej racionality. Táto tvár druhého človeka, ktorá je aj Božou tvárou, nás vyzýva k odpovedi a k zodpovednosti, takže jeho personalizmus možno považovať za výsostne etický, s prioritou etosu pred ontosom.

        Z uvedeného dejinného náčrtu vyplýva aspoň v náznakoch, akými problémami sa zaoberá i ďalej bude zaoberať súčasný personalizmus šiestej vlny. Predovšetkým v ňom pôjde:

a/ o celostné porozumenie osoby, zahŕňajúce duchovnú, duševnú a telesnú stránku človeka s jeho kozmickým prostredím.

b/ o skúsenostný noetický prístup k osobe, sprostredkovaný vedomím reflektovaným ako personálne vedomie, v ktorom osobitný význam majú súčasné fenomenologické a existenciálne prístupy,

c/ o také porozumenie osoby, v ktorom táto nie je vopred danou konštantou, ale sa môže v ontogenéze každého človeka ďalej rozvíjať a vyvíjať,

d/ o nájdenie ontologického základu dialogického porozumenia a zjednotenia osôb,

d/ o rozšírenie chápania osoby Západu o chápanie ortodoxie, najmä o hlbšie porozumenie osoby na základe trinitárneho tajomstva,

e/ o porozumenie osoby, najmä božských osôb, v širšom medzináboženskom dialógu, z ktorého vyplynie porozumenie Boha nielen v jeho personálnosti, ale aj suprapersonálnosti a transpersonálnosti.

Prevažnej časti týchto problémov sa týkajú aj štúdie uvedené v zborníku.

        Sabina Tolnaiová v stati Personalizmus dnes a vo filozofickej tradícii analyzuje vývin v chápaní osoby západného myslenia a poukazuje na prínos personalizmu 20. storočia, ktorý nemožno pochopiť len cez oblasť teoretickú. Pristupuje ešte praxeologická oblasť, ktorej uplatňovanie má rozhodujúci význam pre prekonávanie krízy našej kultúry. Andrej Démuth v stati Existenciálne prístupy pri chápaní osoby človeka ukazuje na význam filozofie existencie pre prehĺbenie existencializmu 20. storočia. Objasnenie filozofie pobytu človeka v dejinách umožňuje nemetafyzické chápanie osoby. Branislav Motýľ načrtol projekt neodcudzeného chápania osoby v príspevku Odkrývanie existenciálnej roviny bytia človeka a jeho význam pre autentické porozumenie osoby. Vyšiel pri tom z Heideggerovej filozofie porozumenia a Ricoeurovej epistemológie interpretácie. Helena Hrehová v štúdii Vzťahová dimenzia osoby vo filozofii ruských personalistov pokazuje na ontologickú tematizáciu zbožstvenia osoby v ruskom ortodoxnom personalizme, pričom ako kľúčový stavia pojem communio. Slavomír Gálik v štúdii Osoba a personálne vedomie objasňuje pojem personálneho vedomia na širšom základe prepersonálneho, subpersonálneho a suprapersonálneho vedomia. Využíva pritom rozličné prístupy (kresťanský personalizmus, kresťanská mystika, hlbinná a transpersonálna psychológia, fenomenológia a náboženstvá Východu). Ján Letz v štúdii Chápanie osoby človeka v kreačno-evolučnej a pneumatologickej antropológii hľadá ontologický základ pri sebanaplnení osoby a nachádza ho v interpersonálnych pneumatických diádach a v božsko-ľudských interpersonálnych divinovaných diádach. Štúdia Adriána Slavkovského Problém personálnosti Absolútna v kontexte medzináboženského dialógu je kritickou reflexiou personálneho chápania Boha vo filozofii i v teológii Západu. Ukazuje, že kresťanská tradícia sa neuzatvára pred transpersonálnym či nadpersonálnym chápaním Boha. Poukazuje na význam pretvárajúcich skúseností pre porozumenie Transcendencie.

        Uvedených sedmoro štúdií možno považovať za smelý vstup týchto, väčšinou mladých doktorandov do náročnej problematiky súčasnej filozofie osoby, riešenej na Fakulte humanistiky Trnavskej univerzity v rámci výskumného projektu Aktuálne problémy filozofického personalizmu - I (1997 - 1998). Je prísľubom, že bádanie v tejto oblasti bude ďalej úspešne pokračovať.

Späť na domácu WWW stránku katedry...